Náš auťák sme odparkovali na parkovisku hneď vedľa lyžiarskeho vleku. Hodinky na rukách nám ukazovali 13:45. Dosť pokročilý čas, ale nás to neodradilo. Lampáše v batohu nás uisťovali, že dole nebudeme kráčať po tme. A tak šup mačky na nohy (pre istotu), termosku s čajom do bočného vrecka, slnečné okuliare na hlavu a batoh na plecia. Sme pripravený...
Ale hneď po prvých 200 metroch som už stála a vyťahovala foťák z batohu. Toto som ešte nevidela. Jedličky, ktoré boli obsiate malými cencúlikmi ako vianočné ozdoby.
Prvý smerovník sme dosiahli dosť rýchlo. Odkaz na ňom, že na Kľak to máme ešte 1:40 h nás upokojil, že sa stíhame vrátiť pred zotmením.
Zatiaľ ešte plní energie sme si cupkali hore do kopca malým vyšlapaným chodníčkom. Po chvílke sme sa dostali do lesa, kde sa nám naskytol krásny pohľad. Ujo Mrázik tu bol isto na návšteve. A tak vyťahujem foťák znova...
Kopec sa zvyšoval a ja som lapala po dychu. Ale o to lepšie. Zástavka na oddych bola asi každých 15 minút a tak som mala dosť času na obzeranie tejto nádhery.
Náš cieľ bol takmer na dosah. Ale ešte máme pred sebou skoro polovicu cesty.
Po hodine a pol sa dostávame na Reváňske sedlo (1184 m.n.m.) , ktoré je už iba kúsoček od vrcholu.
Až pri stromoch na ktorých bolo turistické značenie tesne nad snehom sme si uvedomovali, že miestami šlapeme aj po metrovej nádielke snehu. Po ďalšej pol hodinke sme sa dostali tesne pod Kľak. Les už končil a nám sa otvoril pohľad do doliny. Slniečko už pomaly zapadalo a tak zore sfarbovalo krásne do ružova. Chvíľu sme ticho stáli. Pozorovali sme kopce v diaľke a počúvali to "nič" iba vietor.
Už sme vedeli, že keď pôjdeme dole tak sa zotmie, tak sme sa nikam neponáhľali. Fascinovali ma koruny stromov. Cez jar a leto sú sýte,zelené. Na jeseň hrajú farbami a teraz sú úplne biele. Nemám slov...
A sme hore. Ani sme to neplánovali, ale akurát sme prišli na to najúžasnejšie divadlo. Západ slnka. Cestou sme nestretli žiadnych iných turistov a tak sme tu stáli sami na vrchole Kľaku a pozerali sa ako zapadá slnko...
Zo pol hodinku sme tu teda pobudli. Do pamäte sme si fotili tento okamih. Až keď slnko zašlo úplne za oblaky sme sa rozhodli ísť dole. Ale vôbec sa nám nechcelo. Cestou nazad som už foťák schovala a ako sme sa na začiatku domnievali, lampáše nám poslúžili na výbornú. Jasná nočná obloha a "bac" mesiac v splne. No po tme sme veru nešli. K autu sme sa dostali až okolo 19:00. Premrznutý sme si sadli do neďalekej koliby a rozmrazovali sa...Zimná turistika má veru niečo do seba.Len to chce dobrú obuv a teplé veci.
Saška Uhlárová
