reklama

Nepodceňujte zimnú turistiku - Hrebeňom Nízkych Tatier

Mačky, lyžiarske palice, mráz a brodenie sa snehom. Zimná turistiká má svoje čaro. Hlavne iný pohľad na hory, menej turistov, krásne scenérie zasnežených kopcov. Ale.....Ale netreba to podceniť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (56)

Prejsť hrebeňom Nízkých Tatier od Čertovice po Donovaly koncom novembra ? Hm. Veď prečo nie ? Na mapách sme si naplánovali trasu na tri dni. Pekne v teplúčku pri počítači pozerám trasu s kilometrami a časom za ktorý by sme mali trasu absolvovať. Prvý deň to vychádza len na 8 km, Čertovica - Chata M.R.Štefánika s časom 3 hodinky. Druhý deň pridáme kilometre. 17km z Chaty na Ďurkovú útulňu. Mapa píše cca 5 a pol hodiny. V duchu trošku pridám tých hodín, veď isto bude nasnežené. Tak cca 8 hodiniek ?
Tretí deň bude najťažší, 30km do Donoval. Mali by sme to zvládnuť tak cca za 10 hodín? 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Tak... To bol plán. Ale aká bola realita? O tom sa rozpíšem nižšie...

Čertovica
Čertovica (zdroj: AU)

Vyrážame z Čertovice. Vystúpime z autobusu plní elánu a energie. Hodinky ukazujú 13:58.Všetko biele, krásne zasnežené. Tu už udrela tá pravá zima. Na chrbte si nesiem ťažký batoh, komplet s náhradným termo prádlom, bundou, spacákom. Nesmie v ňom chýbať termoska s čajom, koláč a klobása. Zastavíme pod vlekom, kde vidím na drevenej tabuli červenú značku, ktorá nás má sprevádzať celú trasu. Natiahnem si na topánky a nohavice návleky, nadstavím paličky na správnu veľkosť. Mačky necháme ešte na batohu a vydáme sa na cestu. 

červená značka na Čertovici
červená značka na Čertovici (zdroj: AU)

Hore, hore, vlekom stále hore. Snehu je celkom dosť. Miestami sa prepadám po kolená. Ďakujem si v duchu, že som si zobrala tie návleky a paličky. Bez návlekov by som mala už hneď na začiatku napadaný sneh za topánkami.Paličkami krásne vyrovnávam balans, keď sa mi prepadne jedna noha viac do snehu ako druhá. Tiež neľutujem, že som si ich zobrala. Samozrejme, že nenávidím môj batoh. Pri chôdzi do kopca sa z neho stáva jedna ťažká beštia, ale čo by som bez neho robila. Mám v ňom veci na tieto tri dni. A je v ňom aj klobása a koláč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Panoráma z vleku
Panoráma z vleku (zdroj: AU)

Hore na vleku sa rozhliadnem okolo. Tak toto nebude lážo - plážo turistika. Snehová nádielka je poriadne štedrá. Zo západu sa ešte blížia mraky, z ktorých bude isto snežiť.

Západ slnka pod Rovienkami
Západ slnka pod Rovienkami (zdroj: AU)
Vytýčená trasa
Vytýčená trasa  (zdroj: AU)

15:35 a my sme vyšliapali. Pardon prebrodili sme sa na Rovienky (1602 m.n.m) Slniečko už zapadlo a začína byť šero. Tabuľa na Rovienkach hlási, že k Štefáničke je to 1:30 h. Takže okolo 17:00 by sme mohli byť na chate v teple.

Rovienky
Rovienky (zdroj: AU)
Cestou na sedlo
Cestou na sedlo (zdroj: AU)


Pri zostupe z Rovienok na Kumštove sedlo (1533 m.n.m) sa doslova brodíme snehom. Tu už sa prepadám do snehu nie len po kolená, ale na istých miestach aj nad kolená. Ide do tuhého. Noc sa blíži a s ňou sa blíži aj snehová búrka, ktorú sme videli z vleku Čertovice. Matne vidím obrys hrebeňa po ktorom budeme šliapať na Králičku. Zotmelo sa , rozsnežilo sa. Tak na tomto sedle zapíname čelovky. To brodenie snehom neskutočne vysiluje. Za obeť padol banán s čajom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Cestou na sedlo. V pozadí hrebeň Králičky
Cestou na sedlo. V pozadí hrebeň Králičky (zdroj: AU)

Pri normálnych podmienkach táto trasa ( Čertovica - Kumštove sedlo) trvá 1:30. My sme sa brodili o hodinu viac. Takže ku každému časovému údaju na tabuli si prihadzujeme o hodinu naviac.

Kumštove sedlo
Kumštove sedlo (zdroj: AU)

Tabuľa hlási, že za 1:10 h by sme mali byť na chate. Po hodine brodenia to vyzerá asi takto. Všade tma. Fujavica. Orientujeme sa iba podľa dlhých drvených kolov/palíc, ktoré trčia zo snehu. Červeno-bielu značku som videla naposledy v kosodrevine na Rovienku. Touto cestou by som sa chcela poďakovať dobrým ľuďom, ktorí si dali tú námahu a celú trasu až ku chate vytyčovali.

Môj obzor.
Môj obzor.  (zdroj: AU)

Tento nočný pochod nemá konca. Tma, fujavica, sneh, mráz a vidím iba pred seba na dosah čelovky. Orientujeme sa štýlom. "Tyč...Mám ďalšiu...tu je...ďalšia tyč..." Pekne po tyčiach.Do toho všetkého ešte husté sneženie. Fakt strašné podmienky na orientáciu. Keď sme dlho tyč nevideli vrátili sme sa a museli sme sa lepšie rozhliadnuť. Tie boli rozmiestnené našťastie tak 15 - 20 m od seba. Našťastie po celej trase. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Viditeľnosť
Viditeľnosť (zdroj: AU)

Brodíme sa 3 a pol hodiny. Už sme mali sedieť na chate pri čajíku a kapustnici. Namiesto toho sme niekde v prdeli, v tme, vonku vo fujavici a snehu. 20 x som spadla do snehu, 21 x som sa z neho vyhrabávala. Nič horšie už nemôže prísť. Veď počasie je tak pod psa, že už horšie fakt nemôže byť. Nevidieť na 10 metrov, sneží, je zima... Omyl...Vyšli sme na vrch hrebeňa Králičky. Hlboký sneh síce už nebol, ale zato na tomto hrebeni neplatili zákony gravitácie. Snehové vločky nepadali na zem z hora nadol. ale lietali sprava doľava takou rýchlosťou, že keď ma trafili do tváre, tak to bolelo ako zásah ihličkou. Zase raz budem v duchu ďakovať, že som si nabalila aj tie lyžiarske okuliare. Vietor tu fučal tak silno, že keby zoberieme na túru psa, bez problémov by ho sfúklo z hrebeňa do doliny. A bolo by po psovi. Moja chôdza vyzerala asi tak, že keď som chcela pred seba zapichnúť paličku, paličku odfúkol vietor a pichla som ju o pol metra vedľa. Urobila som krok, vietor sa o mňa oprel a krok nesmeroval dopredu, ale kus vľavo. Celý ten hrebeň som kráčala vykrivená, opierajúca sa proti vetru a sotva videla 3 metre pred seba. Fakt keď som si už myslela, že horšie počasie nemôže byť, môže...

Konečne sme zliezli z hrebeňa, kde už vietor utíchol. Ale aj tak viditeľnosť nič moc. V diaľke vidieť malé svetielko. Chata! Hurá chata! Hmm, bohužiaľ nie naša, lebo tyče idú smerom od nej. A svetielko bolo isto niekde v diaľke za roklinou, alebo kosodrevinou. Hm, koľké to sklamanie. Smerujeme po vytýčenej trase. Aj keď to veľmi láka rozbehnúť sa za svetielkom.

Sme už na ceste 4 a pol hodiny. Konečne kráčame z kopca. Konečne sa nebrodíme. Ale zato sa šmýkame. Mačky, ukážte čo je vo vás. Nasadzujem na topánky mačence. Dosť to komplikujú skrehnuté prsty na rukách a tma, ale podarilo sa. Hneď sa kráča istejšie. Ďalšia vec. Mačky. Som rada, že som ich brala so sebou. Cesta mi príde nekonečná. Ako aj tma. Veď už kráčame večnosť.
Kráčame ďalšiu hodinu. Už mi to príde ako stereo. Neskutočne ma bolia ramená z batohu. Nohy tie si už zvykli, že sa celú cestu hrám na bociana. Samozrejme nič nevidím iba kúsok snehu osvetleného čelovkou pred sebou. A v diaľke svetielko... Už ani neverím, že by to mohla byť chata. uverím až keď uvidím pamätník, ktorý má byť popri ceste.

Tramtará, 19:32 a ja vidím pamätník. To znamená, že hneď vedľa je chata. Som totálne vyšťavená z cesty, tak moje radostné emócie sa odohrávajú iba v mojej hlave. Počas toho pochodu sa v tej hlave teda odohrávalo veľa. Hlavne som si stihla prejsť playlist všetkých sprostých slov, ktoré poznám a vyskloňovať ich vo všetkých pádoch. Neviem, či to pomohlo. Ale som tu. Stojím pri chate M.R. Štefánika.

Pamätník pri chate
Pamätník pri chate (zdroj: AU)

Teplo, kapustnica, čaj. Teplá sprcha, oblečenie. Veci sme si dali sušiť pred krb, snáď do rána uschnú. Smutne pozerám do fľaše s čajom, ktorý mi cestou zmrzol na ľad. To bola cesta...Chatár nás ubytoval s tým, že sme boli jediní blázni čo tu prespávajú. Na chate prerátavame sily a možnosti. A náš naivný plán prejsť až na Donovaly za tri dni nám príde hneď nereálny. Keď nám cesta sem trvala 5 a pol hodiny. No nič, plán B. Zajtra to dáme na Ďumbier, Chopok a zbehneme dole do Mýta. To bude tak akurát.

Sušíme na chate
Sušíme na chate (zdroj: AU)
Zamrznutý čajík
Zamrznutý čajík (zdroj: AU)

Ráno vstávanie o šiestej. Pozriem z okna. Krása. Nevidím nič iba sneh, hmlu a sneženie. Hm, to zas bude deň, to sa bude šliapať. Na raňajky praženica, čajík, klobáska. Nechce sa nám von. Dobre sa tu sedí v teplúčku. Dávame ešte počasiu šancu na umúdrenie, ale to neprichádza. A tak sa musíme rozhýbať.

Ranný pohľad z okna
Ranný pohľad z okna (zdroj: AU)

10:00 vyrážame na našu malú snežnú expedíciu. Štefánička - Ďumbier - Chopok. Mačky obúvame už hneď pri chate. Poučení z predošlého dňa násobím číslo, ktoré je na smerovníku dvomi. Takže normálne cesta trvá 2 hodinky. Tak my by sme to mali zvládnuť cca za štyri.

Chata M.R.Štefánika
Chata M.R.Štefánika (zdroj: AU)

Na prebratie máme hneď ranné brodenie sa do kopca. Tu by sa hodili snežnice nie mačky. Cestou nás obiehajú traja skialpinisti, ktorým ticho závidím. S úsmevom nás zdravia a pýtajú sa, ako sa nám ide. No výborne, pomyslím si po kolená zapichnutá do snehu.

Tomu sa musí ísť...
Tomu sa musí ísť... (zdroj: AU)

 Aj keď je viditeľnosť biedna, našťastie cestu opäť lemujú drevené palice. Hmla je hustá ako mlieko,ale aspoň nieje tma.

Cestou na Ďumbier
Cestou na Ďumbier (zdroj: AU)

Po hodine brodenia sme boli už dosť vysoko nad chatou. Chatu pohltila hmla a my sme sa konečne dostali z jej pazúrov. Nebola síce krásna jasná modrá obloha, ako to pri inverzii zvykne byť, ale oproti tomu "mlieku" to bolo prijateľné. S tým počasím to bolo ťažko. To sa tu menilo a striedalo z minúty na minútu. A tak keď bola trošku dobrá viditeľnosť, využila som situáciu a spravila si pár záberov.

Hore, Hore stále hore
Hore, Hore stále hore (zdroj: AU)

Vidím zasnežený dvojkríž Ďumbiera, ktorý splýva s bielym pozadím oblohy. Cesta sem nám trvala 1:45 min. Skoro dve hodiny. Určite sa na našom výkone podpísalo aj včerajšie brodenie sa z Čertovice. Darmo, sily ubúdajú. A ranná praženica sa už dávno premenila na energiu. Dopĺňame stratenú energiu. Čaj, klobása a pokračujeme. Smer Chopok.

Ďumbier
Ďumbier (zdroj: AU)
Výhľad z Ďumbiera
Výhľad z Ďumbiera (zdroj: AU)
Neznášam ten batoh
Neznášam ten batoh (zdroj: AU)

Cesta z Ďumbiera je dosť náročná. Zasnežené kamene sú zradné. Kde-tu sa mi noha prepadne až po stehno. Treba ísť veľmi opatrne. Prieskum terénu si robím s paličkami.

Zostup z Ďumbiera
Zostup z Ďumbiera (zdroj: AU)

Na hrebeni sa pasú kamzíky, ktoré sa nás vôbec neboja. Prišli sme k nim celkom blízko a oni nás majú na saláme a pasú sa veselo ďalej.

Kamzíky
Kamzíky (zdroj: AU)
Kamzík
Kamzík (zdroj: AU)

Zostupujeme veľmi opatrne a veľmi pomaly. Na Krupové sedlo s veľkým zasnešeným smerovníkom sa dostávame až po hodine opatrného zostupu. Opäť sme sa prerátali s tým časom. Už pochodujeme 3 hodiny a smerovník hovorí, že ešte dlho budeme. Tak čas zas násobím...Takýmto tempom sme na Chopku okolo 16:00. 

Krupove sedlo
Krupove sedlo (zdroj: AU)

Sem - tam vykukne slniečko, potom sa zas schová za oblaky. A my sa stále hráme na bociany v snehu. Sily rýchlo ubúdajú. Posledná klobása padla cestou.

Panoráma
Panoráma (zdroj: AU)

Za pol hodinku sme na Demänovskom sedle. Dobíjame energiu horálkou a začíname snívať o kapustnici, parených buchtách a palacinkách, ktoré si dáme na chate. Chatár na Štefáničke nám povedal, že Kamenná chata je v rekonštrukcii. Tak tam sa nenajeme a ani neubytujeme, ale chata na južnom svahu Kosodrevina by mala fungovať. Držíme sa tejto informácie a snívame o teplom jedle. 

Na Demänovskom sedle
Na Demänovskom sedle (zdroj: AU)
Posilnenie
Posilnenie (zdroj: AU)

15:00 V diaľke vidím nejakú hŕbu kamenia. To bude asi ten Chopok. 

Chopok
Chopok (zdroj: AU)

Pomaly postupujeme ďalej popod hrebeň. Kameň po kameni. Cestou stretávame troch českých turistov. Nachvíľku stojíme a debatíme. Chcú dnes prísť na Štefáničku, kde majú zabezpečené ubytovanie. Popriali sme si veľa šťastia. To budú chalani určite potrebovať a pokračujeme. 

Kamenná chata
Kamenná chata (zdroj: AU)

 Začalo sa stmievať a my sme akurát dorazili na Kamennú chatu. 15:45. Sakra zase sme sa prerátali. Cesta trvala 5:45 h. Na tomto excelentnom výkone sa isto podpísala únava z predošlého dňa a tieto super podmienky na turistiku. 

Rotunda na Chopku
Rotunda na Chopku (zdroj: AU)

Kamenná chata je v prerábke. Tak mierime k Rotunde, kde nieje ani živej duše. Dvere sú otvorené beháme po poschodiach, vykrikujeme na lanovkára, ale nikto nikde. Vnútri je príjemne teplúčko. Radiátory kúria, vysvietené všetko ako v Las Vegas. Ale ľudoprázdno. Tu sa asi nenajeme. A túžba za teplou kapustnicou je silnejšia ako teplo Rotundy.Tak sme sa rozhodili, že skúsime tú Kosodrevinu.
Vonku je už tma. Znova sa opakuje scéna zo včera. Čelovka na hlavu. Viditeľnosť iba na 2 metre a šliapeme. Hm, ale kam ? Popri stĺpoch lanovky je nehorázne veľa snehu a na Kosodrevinu, že je to ešte hodina. Prejdeme kúsok. Ale rýchlo pochopíme, že to nemá význam, keď na GPS sme úplne mimo trať. Vrátime sa na Rotundu. Je tu aspoň teplo, nefúka tu, je tu WC a teplá voda. Vonku sa to počasie už riadne zopsulo. Tam ma nikto nedostane. Núdzovo musíme prespať tu. Spacák vláčim celú cestu tak nech má aspoň využitie.


Najsmutnejšie zistenie celého večera bolo, že na jedenie ostalo už iba toto...

Cibuľa
Cibuľa (zdroj: AU)

Spanie to bolo veru luxusné. Otestovali sme tvrdosť podlahy na vlastnej chrbtici, ramenách a bedrách. Celú noc som sa otáčala ako kura na ražni, ale ráno bolo celkom fajn. Len ten hlad. Čo by som dala za tú kapustnicu, guláš alebo niečo sladké. Však na tej Kosodrevine sa už ráno naraňajkujeme. Ráno sa konečne objavil pán vlekár. Ukecávanie, aby nás spustil ráno na Kosodrevinu, bolo márne. Musíme si to opäť raz poctivo odšlapať. Oblečieme sa do tej krutej zimy, čo je vonku a hladní vyrážame na cestu.

Ráno opäť krásne počasie
Ráno opäť krásne počasie (zdroj: AU)
Ráno na Chopku
Ráno na Chopku (zdroj: AU)

To by nebolo ono, keby vonku nebola hmla a viditeľnosť na 3 metre. Ale hlad je hlad. Po pod vlek a laná brodíme sa dole na Kosodrevinu. Je to strašne zlý pocit brodiť sa snehom s prázdnym žalúdkom a ťažkým batohom na chrbte. Po dvojdňovej túre. Naše posledné teplé jedlo bola praženica na Štefáničke. A tu si v duchu spytujem svedomie, prečo som si nezobrala viac jedla. No prečo? Lebo som sa v tomto smere zle nachystala. Cibuľa ostala v batohu. Teším sa na teplé jedlo. 

Cesta na Kosodrevinu
Cesta na Kosodrevinu (zdroj: AU)

Kosodrevina. Vykúpenie z hladu. Konečne. Zo zjazdovky hľadím na hotel a rozmýšľam, čo si dobrého dám. Hm, tento pocit vo mne pretrvával, pokiaľ som sa nedozvedela, že horský Hotel je zavretý. Mimo sezónu. V duchu som sa sama na sebe zasmiala, ako nám nič nevychádza. Ale stále beriem túto situáciu s nadhľadom a sčasti aj s humorom. O kúsok vedľa je reštaurácia, kde sa nám ponúkli dobrí ľudia, že nám spravia aspoň kávu a predali nám horálky. Aspoň niečo do žalúdka. A po takej horálke s kávičkou išla morálka hneď hore. Ďakujem aj im, že sa o nás takto postarali aj keď nemuseli, lebo nemali ešte otvorené. 

Kávička
Kávička (zdroj: AU)

Už máme pred sebou len malý kúsok a to na začiatok stanice Srdiečko. Kráčame pomaly po zjazdovke, keď tu počujem nejaké hlasy?/ motorová píla ?. Už sme dosť nízko, veď sme kúsok od stanice lanovky. Zastaneme. Zmrznem. Po ľavej strane zjazdovky sa špacíruje veľký macko. Spravíme zo 5 krokov dozadu. Macko mizne v lesíku a ja leziem po rebríčku na stožiar lanovky. Po hodnej chvíľke sa odhodlám zliezť dole. Toto bol ale nejaký macko vyžierač kontajnerový. Lebo takto blízko pri Srdiečku o pol 10tej ráno nemal čo robiť. 

Dobrý pán na aute, čo parkoval na parkovisku, nás odviezol až na Tále. Ušetril nám tým dosť veľa času. Vyložil nás na parkovisku pri Kolibe. A tu.... tu sme sa konečne najedli. Tu sa končí aj naša snežná expedícia, ktorá nakoniec dopadla úplne inak, ako sme si ju naplánovali.

A tak dopadne asi veľa zimných turistík. Treba hlavne rátať s tým , že zimná turistika je omnoho, omnoho náročnejšia. Treba pridať ku času na smerovníkoch hodinku alebo dve. Teplé oblečenie a kvalitné topánky nemusím hádam spomínať. To je samozrejmosť. Určite najlepšia vec, ktorú som mala na sebe, boli návleky na nohy. Vďaka nim som mala nohy v suchu celý deň. Mačky na nohách ma zachránili tiež, ale iba na vyfúkanom hrebeni. Inak by sa skôr hodili snežnice. Lyžiarske paličky, alebo starecké paličky, ako ich pár ľudí nazýva, boli tiež veľkým prínosom. Veľmi dobrá vec boli lyžiarske okuliare. Vonku fučalo neskutočne, ale okuliare na hlave boli luxus pred vetrom.Neviem si ich vynachváliť. Rátať treba so skorým stmievaním a biednou viditeľnosťou a tak dobrá čelovka musí byť. Radšej aj dve. Istota je istota. To jedlo....Hm, to sme prestrelili. Treba rátať aj s tým, že nebude možnosť najesť sa a chata môže byť zatvorená. Nevadí. Poučenie do budúcna.


Našu prvotnú trasu sme síce nedali. Ale táto túra nám bohate stačila. Že vraj, existujú aj takí ľudia, ktorí sa vedia poučiť z chýb ktoré urobí niekto druhý. Tak snáď si z toho môjho príbehu, niekto niečo zoberie k srdcu. Netreba preceňovať svoje sily. A osobne si túto túričku neviem predstaviť, keby bolo viac snehu a my by sme sa mali brodiť v hlbšom snehu bez snežníc. Treba mať aj určité hranice a pud sebazáchovy. 

 

Saška Uhlárová

Saška Uhlárová

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Rada cestujem, spoznávam, objavujem. Občas sa zúčasním nejakého šialeného výletu, ktorý mi spestrí všedné pracovné dni. A tak, rada sa podelím o tieto zážitky. Nech sa pobavíte... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu