Ruské dobrodružstvo za 700€ Elbrus Čeget Nalčik. Ako sme cestovali na vlastnú päsť.

Autor: Saška Uhlárová | 9.7.2018 o 18:31 | (upravené 9.7.2018 o 18:41) Karma článku: 10,15 | Prečítané:  8316x

Kam ideš na letnú dovolenku ? - Do Ruska. Moskva, Petrohrad ?  - Nie, na Elbrus na Kaukaz.  To čo tam budeš robiť ?  -Spať v stane na snehu, mrznúť a pokúšať sa vyliezť čo najvyššie ako sa bude dať. 

O 2 ráno priletela naša 13 členná posádka nadšencov hôr a turistiky na malinké letisko Mineralnye Vody (Rusko).  Čakala nás zaujímavá pasová kontrola, pri ktorej sme vypisovali imigračné karty.

Išlo o papierik vo formáte A5 s razítkom + našimi osobnými údajmi a miestom, kde sa budeme v Rusku nachádzať. Hmm. Ale kde sa budeme nachádzať ? Presnú adresu sme nevedeli uviesť, lebo sme ešte nemali zabookované žiadne ubytovanie. Takže sme sa dohodli, že si do kolonky napíšeme iba názov mesta, v ktorom sa budeme nachádzať. Terskol. Na rad prišlo skenovanie pasu. Kontrolná otázka (Your name?). A kráčam si po batožinu obalenú v potravinárskej fólii. V miestnosti, kde bola uložená naša batožina už ochotne sliedil pes a oňuchával  nám batohy. Určite hľadal  nejakú maškrtu, ale u nás nepochodil. Batožina prechádzala cez skener. Cepín, mačky, ťažké topánky - to všetko prezrádzalo naše zámery pred colníkom, čo sedel za monitorom. Elbrus ? Spýtal sa ma, keď som brala batožinu z pása. "Da" odpovedám.  "Good Luck", vypadlo z neho ruským prízvukom.  

Tak Welcome to Russia. Až o 5 ráno som opustila bránu letiska. A ostala som stáť s 18 kilovým batohom na ramenách, bez jediného rubľa vo vrecku, s neznalosťou ruského jazyka. K tomu všetkému som  nemala ani potuchy, kde budeme zháňať ubytovanie. Jediné, čo sme mali vybavené bol odvoz transferom Mineralnye Vody - Terskol, ktorý nám pomohla zabezpečiť agentúra, cez ktorú sme vybavovali Víza. Šoféri na dvoch dodávkach nás čakali pred letiskom tak, ako bolo dohodnuté. Už je svetlo a my ešte stále čakáme na jedného nášho člena expedície, ktorého trošku dlhšie dusia na kontrole. A sme všetci... Dobrodružstvo sa začína. 


1.Elbrus

Trojhodinová cesta ubehla ani neviem ako rýchlo, viac-menej som ju celú prespala. No bol čas rozlepiť oči, pretože sme dorazili do cieľa.  Slovenčinou-češtino-polštinou, samozrejme s ruským prízvukom sme sa dohovorili s vodičom. Ten vytiahol svoj iPhone a snažil sa prekladať. Zvládli sme to a on pochopil, že nám má zastaviť pri otvorenom hotely,motely, penzióne, ubytovni. Najlepšie by bolo nájsť ubytovanie blízko lanovky, od ktorej budeme vyrážať na kopec. 
 

Azau Star. Jasné, že nás vyklopil asi pred najluxusnejším hotelom, aký sa nachádzal najbližšie ku lanovke. Hotel bol totiž hneď vedľa spodnej stanice.  Mladé dievča na recepcii našťastie vedelo veľmi dobre po anglicky. Plus, veľká výhoda bola, že sme mohli platiť v eurách. Úvodnú cenu nám ponúkla  50€ za noc. To sa nám zdalo príliš veľa. Po veľmi dlhom zjednávaní sme sa dostali na prípustných 20€ za noc. Dievčina sa nám snažila ešte vysvetliť, že potrebujeme urobiť REGISTRÁCIU, ktorá sa musí vždy spraviť. Takže všetky pasy išli na recepciu, kde si opísali naše osobné údaje a opäť prefotili strany pasu aj prázdne listy. Údaje posielali  niekam, kde budú evidovať našu polohu v tejto federácií. Takáto "maličkosť" nás stála 14€. Týmto lístkom s adresou nášho pobytu sme sa totiž museli preukázať pri pasovej kontrole cestou domov, aby páni colníci verili, že sme išli tam, kam sme tvrdili.  Unavení z cesty sme si teda dopriali trochu luxusu hneď prvý deň. V tomto 4 a pol hviezdičkovom hoteli v nadmorskej výške 2 300m. O vybavenosti hotela môžem napísať iba obrovské plus. Vlastné papučky,župan, kefka, pasta, čajík, kávička, minerálka a ráno ešte aj  raňajky. 

Krátky spánok a okolo obeda sme sa vydali na prieskum dedinky Azau. Od Vladi Tygra, ktorý tu bol pred týždňom sme mali pár dobrých tipov, kde máme čo hľadať. Dosť nám tieto informácie pomohli, aspoň sme mohli porovnávať ceny a služby. Azau je malá dedinka a všetko potrebné sa dá nájsť v malom okruhu. Zamierili sme  do  obchod s turistickým vybavením, ktorý je hneď pod lanovkou. Jeden z predavačov vedel po anglicky. Pýtali sme sa ho na PERMIT/ povolenie, ktoré by sme si mali vybaviť pri výstupe na Elbrus. Predavač nás uistil, že v predajni a ani na pošte povolenie nevybavíme, pretože pošta je do stredy zavretá. Kde sme ho mali teda vziať? Odpoveď sme dostali asi v znení... "Permit aj tak nikto na kopci nekontroluje. A ak narazíte na strážnika, čo ho kontroluje, poviete mu, že pošta bola zavretá a permit si zakúpite u neho, priamo na svahu." Super, vec vybavená. Z obchodu odchádzame s plynovými kartušami za 700 RUB. Vo vchode do obchodu sa nachádzal aj jeden z dvoch bankomatov, ktorý je v Azau. Druhý bol vonku asi 20 metrov od obchodu pod lanovkou. Z bankomatu som vytiahla bankovky a vopchala som si ich do vrecka vedľa pasu 15 000 RUB by mohlo na začiatok stačiť.  Za prvé ruble sme si hneď kúpili národnú špecialitu " šašlík".

Na tento baraní špíz nás lákali hádam v každej reštaurácií. Predstavte si, že pred vchodom stojí šašlíkový gril a tam sa táto mäsová špecialita pripravuje na otvorenom ohni. Kto nemá šašlíkový gril pred reštauráciou, ako keby nemal reštauráciu. Ochutnala som sústo baraniny a chuťové bunky ma vrátili myšlienkami na Ukrajinu, kde hlavnou prísadou do jedál bol kôpor. Kôpor na mäse, kôpor v polievke, kôpor všade. Keby sa kôpor dal vypáliť isto z neho spravia pálenku. Posilnený šašlíkom ideme pozrieť na miestne trhy, kde predávajú kabardské babky suveníry, kompóty zavárané šišky,ihličie a orechy.

Oblasť Kaukazu patrí do Kabardsko-Balkarska a ľudia, ktorí tu žijú si hovoria Kabarďania. Bábušky sú malinké a zavalité, každá z nich má pestrofarebnú šatku na hlave a sukňu až po zem. Opálená pleť, vrásky na čele a trochu šikmé oči prezrádzajú, že oni sú tu doma. 
V dedinke bol malý obchodík so zmiešaným zbožím. Nakúpili sme tam všetko, čo bolo potrebné k výstupu: sušené mäso, sáčkové polievky, sladkosti a objavili sme tam dokonca aj pivo Kozel. 

Večer sme mali poradu na hotelovej izbe. Jej záverom bolo, že ráno vyrážame na Elbrus. Všetci sme boli pobalení tak, aby sme vydržali 7 dní na kopci v stane. Možnosť lanovky sme zatrhli. Pekne sme si to vyšliapali po svojich. Zvyšné veci, ktoré sme neniesli na kopec sme si odložili v úschovni batožiny, ktorá sa nachádza v turistickom obchode.

A  nastalo osudné ráno. 13 mohykánov s plne naloženými batohmi sa vydalo na expedíciu do zimy a mrazu. Vonku pripekalo slniečko a bolo príjemných 20 stupňov. 

Kráčali sme po kamenistej ceste popod lanovku, ktorá slúžila počas zimných dní ako zjazdovka lyžiarom.

Náš finiš, stanica lanovky Mir. Keby som vedela, že je tam lacný bufet tak by som si toľko jedla neniesla v batohu. Poobzerali sme sa po okolí a hľadali sme miesto na postavenie stanov. To si všimol jeden z majiteľov bufetu. Hneď nám ponúkol priestory svojho bufetu na prenocovanie za 13 000 RUB pre všetkých trinástich + čaj grátis. Zjednávame cenu na 10 000 RUB a čaj. V ten deň sme teda nespali v divočine, ale na koberci a karimatke v teple. 

Ráno sme vyrazili do výšky 4 100m. Kráčali sme popri zjazdovke. Počasie nás prekvapilo krásnym "azúrom" bez jedného mráčika na oblohe. Opaľovací krém s UV faktorom 50 bol povinnou výbavou. Podmienkou bolo natrieť si aj pery. Na túto maličkosť ma upozornil kolega, aby som na to nezabúdala. Pre výstrahu mi ukázal fotky, kde vyzeral ako krásavica po kvalitnom botoxe.

Ako sme stúpali vyššie, sneh sa zmenil zo špinavého  hnedobieleho na čistučký biely.  Prešli sme popri plechových bareloch a búdach, v ktorých sa dalo ubytovať za 5 000 RUB.

Okolo obeda sme dorazili na vrcholovú stanicu lanovky. Nachádzalo sa tam parkovisko ratrakov odkiaľ sa dávajú vyvážať turisti, ktorí tento výstup neberú až tak poctivo. Ratrak ich vyvezie až do výšky 4 800 alebo 5 000m.n.m,, podľa toho koľko rubľov sú ochotní vyvaliť za polhodinovú jazdu. Ceny sa pohybujú 35 000-40 000 RUB, čo nie je vôbec málo. Taká pol hodina a 600€ vo vzduchu.



Náš Base Camp sme si rozložili kúsok nad Prijutom 11. Pol hodinku pred nami tam mali postavené stany vojaci, a tak nám po nich ostali vykopané rovné základne pre naše stany. Za necelú hodinku sme boli ubytovaní. Zrazu pod dvojvrchom Elbrusu čupelo sedem farebných stanov. 

Bolo potrebné piť veľa tekutín. A tak som celou cestou do seba liala čaj, sladenú vodu, magnéziovú vodu. V tábore som sa hydratovala prevareným snehom na všetky spôsoby. Prevarený sneh so šumienkou, čajom, magnéziom, soľou...

Neznášam prevarený sneh ! Preventívne sme papali aj čierne uhlie a neskôr aj Endiex na vzniknuté komplikácie z tohto "lahodného nápoja". Zobrala som si so sebou aj slamku, ktorá mala fungovať ako uhlíkový filter. Pri použití som ju mala chuť zahodiť ďaleko do doliny. Moja saturácia sa v tejto výške pohybovala okolo 75 - 80 % ( norma je 94-99%)  a pri namáhavom cucaní cez túto zázračnú slamku som mala pocit, že mi oči vylezú z jamiek. 

V noci sme mali "príjemných" - 12 stupňov. Odskúšala som si túto teplotu na vlastnej koži, keď ma počas noci zobudil močový mechúr. Sakra...

Ráno nastali prvé komplikácie a telo začalo hlásiť, že sa mu nepáči výška, v akej sa nachádzame. Objavila sa bolesť hlavy, únava, stiahnutý žalúdok, ale ešte stále mi chutilo jesť. 

V ten deň sme si dali aklimatizačný výstup na Pastuchove skaly, neskutočný kopec.

Zdalo sa, že Elbrus mám ako na dlani pred sebou a aj keď som kráčala stále hore, tá hora sa vôbec nepribližovala. 20 krokov, predýchavanie a takto to šlo dokola po celý čas. Počasie bolo opäť azúro a neskutočne pripekalo slniečko, nikde žiadny chládok a tieň. Najlepšia vec, ktorú som si pri balení zobrala so sebou, bola tá šiltovka, v ktorej som  vyzerala, ako keby chcem vyrabovať včelý úľ. 

O výhľadoch ani nehovorím.  Kaukazské končiare ako na dlani.

Večer sme mali dosť veľkú dilemu. Za dva dni sa malo pokaziť počasie: sneženie, oblačnosť, zrážky. Nasledujúci deň mal byť posledným dňom, kedy malo byť pekné počasie a aj to iba doobeda. Mali sme dve možnosti. Skúsiť to alebo zísť do Azau a vrátiť  sa, až  keď sa počasie zlepší. Padol verdikt. Kto môže, skúsi to v noci a kto nie, vráti sa sem budúci týždeň. 

Hore som nešla. Bolo to na mňa príliš rýchle stúpanie, pri ktorom som sa nestihla ešte poriadne aklimatizovať v základnom tábore. Mojich príznakov výškovej choroby som sa nabažila už dosť a siliť to nemalo v týchto podmienkach cenu. Ráno o druhej som vystrojila do mrazivého rána parťákov, ktorí  sa odhodlali to skúsiť. ,,Poriadne to tam zdokumentujete a dávajte si pozor",to boli posledné slová, ktorými som sa s nimi rozlúčila.

Prvá polovica osadenstva na Elbruse 5642m.n.m.


Okolo obeda sa spoza Gruzínskych končiarov začali prevaľovať mohutné tmavé oblaky. A prišlo to. Predpoveď neklamala. Začali sme pomaly baliť stany a materiál. O pol štvrtej sa vrátili posledné "kusy" z Elbrusu a začali sme mať naponáhlo, pretože sa spustilo výdatné sneženie a my sme museli utekať dole, k stanici lanovky. No...Snažili sme sa ju nájsť v chumelici, v ktorej sme toho veľa nevideli.  Za pol hodinku bolo po snehovej prehánke. Zhodli sme sa na tom, že hore sme síce šli po svojich, ale dole sa zvezieme lanovkou za 750 rublov. Tiket na lanovku sme sa snažili kúpiť v automate pri schodíkoch, lenže ten ruský cárach nefungoval. Po hodnej chvíľke si nás všimol pán vlekár, ktorý nám naznačil, že pred vyťukávaním na dotykovej obrazovke si máme nasliniť prst. Našťastie, išlo to. S lanovkou sme prekonali klesanie z 3847m do 2300m. 

Ako vyzeral náš pobyt v tejto výške a prebiehal výstup na Elbrus? Nech sa páči, krátky zostrih. Video zachytí viac ako fotky...https://www.youtube.com/watch?v=8NluhlExVTc&t=1s


Tak Azau, vitaj. Sme tu zas. Ubytko? Zohnali sme niečo lacnejšie. S ubytovaním vôbec nebol problém. Hotelov, hostelov a penziónov bolo všade požehnane. S rečou tiež nebol veľký problém. Síce domáci nevedeli veľmi cudzie jazyky, ale rukami-nohami a slovenčinou s ruským prízvukom sme sa vždy dohodli.  Domáca pani (Kabardská babuška so šatkou na hlave) nám ponúkla 500 RUB za noc, ak ostaneme viac dní. Ponuku sme hneď vzali. Babuška sa nám snažila vysvetliť, že potrebujeme opäť registráciu. Zase? Veď sme už mali jednu z Azau Star... Ale to nestačilo. Babuška nám objasnila, že v každej novej ubytovni, je potrebná ďalšia registrácia. A tak sa kolobeh ohľadom našich osobných údajov opakoval. Našťastie,tu si za ňu vypýtali iba 100 RUB.  

2.Čeget

Čakali sme pokiaľ sa na Elbruse umúdri počasie. Čakanie sme si chceli spríjemniť výstupom na vrch Čeget (3 461 m.n.m), z ktorého mali byť krásne výhľady na Elbrus.

 Na druhý deň ráno sme sa vybrali do Terskolu. Pred hotelom stáli taxikári na žigulách a autách značky Gazella čakajúc na turistov, ktorí sa chceli niekam transportovať. Do Terskolu by to stálo 300 RUB, ale zvolili sme si, že tie 4km sa prejdeme. Prechádzku nám prekazil nejaký domáci pán na polohrdzavej žigule, ktorý nám zastavil.  Trošku so strachom sme nastúpili do tejto limuzíny. Jazyková bariéra nám nerobila problém ani tu a pánko pochopil, že nás má vyložiť na parkovisku pri lanovke, ktorá vedie na Čeget.

Parkovisko plné stánkov so suvenírmi nesmelo chýbať. Babušky sa pretekali, ktorá nám skôr predá pletenú čiapku alebo teplé ponožky.

Lanovka bola z roku 1969, takže o zážitok bolo  postarané. Vyzerala ako sedačka z retiazkového kolotoča, ktorá vŕzga. Sedačky boli natreté pekne farebne. Červená, žltá, zelená - táto farebná kombinácia sa striedala, a to vytváralo veselý dojem pre turistov, ktorí nadobudli akýsi strach posadiť sa na tento historický skvost. O 700 RUB ľahšia som sa o chvíľku vznášala ponad vrcholce stromov.

Lanovka má jednu prestupnú stanicu. Vystúpili sme v dobrej viere nastúpiť zas na ďalšiu lanovku, ktorá nás mal vyviezť až do výšky 2950 m.n.m..No jedna pani nás zastavila a snažila sa nám vysvetliť, že ak pôjdeme kilometer po malom bezvýznamnom chodníčku, ktorý je vyšliapaný za terasou, tak dorazíme na miesto, odkadiaľ sú pekné panoramatické výhľady na Elbrus a okolité vrchy a doliny. Času sme mali samozrejme viac ako dosť, a tak sme sa vydali malým bezvýznamných chodníčkom...

Teta neklamala, tie výhľady boli fakt úžasné. Spozorovali sme, že na kopci oproti je hvezdáreň a kúsok od nej vodopád. Cesta tam vedie z Terskolu. Nasledujúci deň sme to chceli preskúmať.

Od vrcholovej stanice a Čegetu nás delilo už len pár metrov. Museli sme ich zvládnuť po svojich. Príroda bola neskutočná, toľko horských kvetov, tráv a vôní..

Na tomto mieste som sa  prvýkrát v živote orientovala podľa týchto kamenných smerovníkov, ktoré tak radi stavajú turisti v Tatrách, a nevedia aký je ich skutočný význam. Cesta  nimi bola pekne vyznačená.

Po dlhej prechádzke cez kamenné more sme sa dostali ku plechovej "neviem čo to je", ale označuje to vrchol Čegetu.


3.Vodopád Dievčenské slzy 

Oslovil nás chodník, ktorý sme videli z Čegetu a viedol na vodopád. A tak dnes sme sa opäť vybrali na prieskum. Pri "Záhradkárskej osade", ktorou sme prechádzali  stál pán a pýtal si od nás 50 RUB. Permit. Tak 50 rubľov nie je ani jedno euro. Ochotne sme mu ich dali a on nám za ne dal malý ústrižok s pečiatkou. Hmm..Permit na Vodopád ? Veď keď sme išli na Elbrus, žiadny permit sme nikomu neplatili...

Cestou nás obehli jazdci na koňoch. Tí sa majú. Po dvoch hodinách chôdze sme sa dostali k veľkému vodopádu.

4.Observatórium

Z vodopádu sa vetvila cesta, ktorou sme sa dostali až k hvezdárni. Cestou tam sme stretli aj početnú skupinu skautov, ktorí kráčali až na Prijut 11. Zistili sme, že touto cestou sa dá dostať až na Elbrus, a tým sa vyhnúť nezáživným kamenným úsekom popod lanovku.  

Hvezdáreň bola umiestnená vo výške 3100. Ak sa mám priznať, čakala som, že to bude niečo viac, nielen tabuľa s nápisom Zákaz vstupu. No za tu námahu to určite stálo, už iba pre tú prírodu a tie zábery. 


Počasie sa umúdrilo a naša malá expedícia sa rozdelila na dva tábory. Prvý tábor išiel zdolávať zasneženú horu znova a ten druhý išiel do hlavného mesta Kabardsko-Balkarskej republiky Nalčiku. 

Elbrus 2. pokus

Zdolať túto horu znova nie je teda po finančnej stránke žiadna "lahoda". Prvýkrát sme si všetko poctivo vyšliapali a spali v stane. Čas neúprosne tlačil a s počasím to tiež nevyzeralo sľubne.

-Tak na druhý pokus sa šlo lanovkou 1 300 RUB.
-Ubytovanie bolo v bareloch na Prijut 11. Ich cena je 5 000 RUB za jednu noc, a to si chceli zapýtať 6 000.
-Cesta ratrakom do výšky 4800m.n.m. ušetrí kus síl, ale vycucne 35 000 RUB z peňaženiek. V prepočte na eurá je to 500€ za vyvezenie ratrakom do výšky, v ktorej sme pred pár dňami boli po svojich.


Konečná suma sa vyšplhala po prerátaní cca na 100€ / osoba. Tento finančný škrt odradil Vikiho,Juriho a Adama od pokusu zdolať aj východný vrchol Elbrusu, ktorý je o málinko nižší 5 621m od západného 5 642m. Bolo by to pekné, keby chlapci zdolali oba v jeden týždeň. Nuž vystačili si teda iba so západným. ...Biznis je biznis a kto vlastní ratrak alebo skúter, je tu boháč.
 

5.Nalchik / Nalčik

Čo sa týka mňa okolie Elbrusu, Čeget, Terskol, Azau som mala už prebádaný. Druhý pokus o výstup až na vrchol som zavrhla a vydala sa do Nalčiku. Trasu 130 km k hlavnému mestu sme zvládli vďaka miestnemu taxikárovi, ktorý nám vždy ponúkal odvoz.130 km za 4 500 RUB / 64€

Cesta touto Ruskou krajinou je špecifická množstvom kráv, ktoré sa pasú všade. Na lúke, vo dvore, na ceste, v garáde...Sú všade. A ak sú na ceste, skrátka sa im musíte  vyhnúť vy. Dedinky skrášľujú kilometre plynových rúr, ktoré páni inžinieri naprojektovali nad zemou. 
Zo snehu sme sa pohli do 35 stupňov vyhriateho mesta. Ubytovali sme sa v hoteli na okraji mesta, čo vyzeral ako starý školský internát. Ale, čo sme čakali za 800 RUB za noc? 

V tomto meste som sa vrátila asi o 20 rokov v čase. Architektúra, pamätníky, kvetinové výzdoby, betónovo-železné sochy, malé obchodíky,zelené parky. Všetko pekne upravené a udržiavané. 

 


Prvý deň sme sa vydali na prieskum mesta. Nikto z nás predtým ani nevedel, že existuje v Rusku nejaké mesto Nalčik. Vybrali sme sa najdlhšou ulicou v strede mesta "Prospekt Lenina". Prvé kroky mierili do trafiky po mapu mesta. Druhé kroky mierili do obchodu so suvenírmi, kde sme na milú pani vytasili mapu a snažili sa s ňou dorozumieť. Chceli sme,  aby nám na mape zakrúžkovala pekné miesta, ktoré mala v obchode na magnetkách a pohľadniciach. Šlo to hladko, aj keď nikto z nás nevedel po Rusky. Tento prvý deň sme snáď spravili 35 km, ale videli sme kus mesta. 

 


Pekná atrakcia mesta bola veľká "hlava" na kopci nad mestom. Nevedeli sme, čo to je, a tak sme sa to vydali preskúmať. K hlave viedla lanovka, ale boli sme skúpi dať 200 rubli. Prešli sme sa asi 5 kilometrov k tomuto monumentu, pod ktorým bola otvorená reštaurácia. Do mesta sme už však vracali lanovkou. Spiatočná cesta stála 100 RUB, čo je asi 1,50€.

V centre sa nachádza aj krásny park plný atrakcií. Pekné podniky, stánky, reštaurácie, atrakcie pre deti,kolotoče,  lanová dráha. V tom parku to cez víkend žilo.


Najlepšia vec, ktorú sme v parku objavili bola Bochka. Išlo o podnik, ktorý nás na prvý pohľad zaujal svojím vzhľadom. Vonku bolo neskutočne veľa stupňov, ale v bochke bol príjemný chládok.
O dva dni sa k nám pripojili parťáci z Elbrusu. Úspešný výstup sme boli osláviť v podniku, ktorý sme si už dopredu obzreli. Barmanka ostala trochu prekvapená, čo robí 13 slovenských turistov v Nalčiku, ale samozrejme, bola rada za takúto klientelu. Pivo tu stálo 50 RUB, čo nám absolútne vyhovovalo. 


Sabaka,sabačka,šašlík. Všade po meste behali malé i veľké sabačky, v skupinkách, ale i samotné. Zjavne nikomu nepatrili, nikomu nevadili.


6.El Tyubyu

Mŕtve mesto, ktoré je vzdialené od Nalčiku cca 60 km sme vyčítali z mapy. Museli sme sa tam ísť pozrieť. Recepčný z hotela nám ochotne pomohol vybaviť odvoz dodávkou do tohto mesta. Mladý šofér menom Aslan nám povedal, že cesta trvá 3 hodiny. Počkať, počkať 60 kilometrov a tri hodiny ? To nejako nesedí. Trošku ma to zneistilo, či sme sa správne pochopili, ale mal pravdu. Po takejto offroadovej ceste sa rýchlejšie ani ísť nedalo. 

7.Čegemský vodopád

Cestou sme sa zastavili aj na Čegemskom vodopáde a výhliadke. Namiesto visiacich zámkov sem vešajú látkové vreckovky, stužky, šnúrky, ba niektorí aj ponožky. 



S týmto mestom sme sa rozlúčili večer v Bochke, kde mali lacné pivo a príjemný personál. A ráno sme cestovali naspäť do reality. 

Odvoz z Nalčiku na letisko sme sa pokúsili vybaviť cez ochotného recepčného. Ten vybavil väčší minibus, do ktorého sme sa všetci aj s batožinou pomestili. Na letisku sme boli o 10 hodín skôr. Nepýtajte sa ma prečo. Proste sme si tam trošku posedeli, aby sme náhodou nezmeškali let domov.

Malé letisko na pár hodín okupovalo 13 Slovákov, čo nešlo do hlavy miestnym colníkom. Ale nerobili z toho drámu.  Pri pasovej kontrole si opäť námatkovo vybrali jedného z nás. Ľuboš porozprával príbeh o našom výlete a ukázal pár foto v telefóne.


Dva týždne v Rusku ubehli a ja mám z toho veľmi dobrý pocit. Strach z cestovania na vlastnú päsť opadol hneď v prvý deň. Reč je podobná a miestni ľudia boli veľmi ochotní pomôcť a poradiť. Za 14 dní sme v tejto zemi nabehali nespočetne veľa krokov a prejazdili stovky kilometrov, ale zato si môžeme povedať, že sme videli dosť veľký kus Kabardsko-Balkarskej republiky a Kaukazu. 
Mrzli sme na Elbruse, turistikovali na Čegete, počuli šumieť nádherné vodopády a videli divoké rieky. Cítili sme neopísateľnú vôňu kvetov a lúk nad Terskolom, kráčali po ulici Prospekta Lenina, navštívili sme hlavné mesto, v ktorom sme prebádali všetky zaujímavé miesta. Preskúmali sme aj mesto mŕtvych. Spoznali sme Kabardskú kultúru a milých ľudí.  Čas ktorý nám bol dopriaty, sme využili naplno.


Malá rekapitulácia mojich financií na dvojtýždňový výlet do Ruska
Letenka - 240€
Víza -100€
Transfer do Terskolu 15€
Ubytovanie jeden deň Azau Star 20€
Registrácia -15€
Plynová karťuše 700rub / 10€
Prespatie v reštaurácií Mir 750rub / 10,70€
Lanovka z 3800 do Azau 700rub / 10€
Ubytovanie na tri dni - 1800rub / 25€
Registrácia - 100 rub / 1,50€
Cesta z Čegetu - 400 rub / 5,70€
Lanovka Čeget - 700 rub / 10€
Permit na Observatórium 50rub / 0,70€
Cesta do Nalčiku taxíkom 750rub / 10,70€
Nalčik 6 dní ubytovanie 4500rub / 64€
Registrácia / zdarma
Mapa Nalčik 100rub / 1,50€
Lanovka na hlavu 100rub / 1,50€
Cesta taxíkom do Eltyubyu 700rub/ 10€
Lístok na vyhliadku Čegem vodopád 50rub / 0,70€
Cesta na letisko 500rub / 7€
Strava a suveníri 8000 rub / 120€. Samozrejme kto papá viac, suma sa navýši. Moja spotreba je dosť nízka a z domu som mala nabalenú sušenú stravu na výstup.


Takže konečná suma sa vyšplhala zaokrúhlene na 700€. V sume sú letenky, ubytovanie, stravovanie, cestovanie. Samozrejme, že tí, ktorí sa pokúsili vyškriabať na vrchol ešte raz museli obetovať vyššiu suma, ktorá sa navýšila o výdavky za ubytovanie, ratrak a lanovku.

Keď mám porovnať potraviny, sú samozrejme, lacnejšie. Ale ak si predstavím, koľko zarobia domáci, tak je to pre nich aj dosť drahé. Ceny sa líšia aj od oblastí. V dedinke Azau si účtovali aj prirážku za turistickú lokalitu. A na každom bločku sme mali dopredu naúčtované prepitné.
Ceny jedla
Šašlík stojí 350rub / 5€
Kičiny (placky) 60rub / 0,80€
Pivo od 50 - 90 rub / cca 1€
Čokoláda 50- 70 rub / 1€
Obedné menu cca 250-350rub / cca 5€
Balená voda, minerálka 2l 20rub/  0,30€
Chlieb 30rub / 0,40€

Snáď tieto riadky pomôžu niekomu, kto sa chystá do týchto končín Zeme.

Saška Uhlárová
 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michaely Terenzani

Prežil úrok teroristov na Bataclan. Na Slovensku sa naučil znovu žiť

Slovensko ho vyliečilo. V Paríži by sa mi to nepodarilo, hovorí Thomas Tran Dinh.

Komentár Zuzany Kepplovej

Fico má pravdu. Nezápasí so Sulíkom, ale s Kiskom

Robiť dramaturgiu relácie na želanie politika, je zlým signálom.


Už ste čítali?