reklama

280km peši naprieč portugalsko-španielským pobrežím do Santiaga de Compostela

Príbeh o tom, ako sme putovali cez dva štáty s batohom na chrbte. Dvanásť dní a v nohách hrejivých pár stoviek kilometrov. Boľavé nohy, hromadné chrápanie na ubytovni, horúce poludnia a studený oceán. Buen Camino

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Tak s pravdou von. Ja som tiež jeden z tých "obyčajných" ľudí, ktorý sa o Camine do Santiaga de Compostela dozvedeli z knihy od Coelha. A áno, videla som aj film The Way z roku 2010. Myslím, že kniha a film urobili tejto ceste takú osvetu, že do Santiaga začali masovo prúdiť ľudia z celého sveta. Môj prúd sem priplával až po niekoľkých rokoch, ale predsa...Každí si nájde svoj dôvod prečo sa vydá na túto cestu.

1.deň Letisko Porto (Portugalsko) 18:10
S mojim spolupútnikom sme postávali pri páse na ktorom sa točili batožiny. Zobrali sme z neho veľký neforemný batoh s karimatkou a pozreli sa na seba. Hmm, kam teraz ? Čo ja viem ? Tak hľadaj informácie...Pri hlavnom vchode bola presklenná stena s nápisom z ktorého sme usúdili, že to budú asi informácie. Vo vnútri sedela milá pani, ktorej sme položili zrejme veľmi často kladenú otázku "Where is the Camino" ? Usmiala sa a zo skrinky vytiahla mapy a brožúrky. Predložila ich pred nás a zapisovala do nich trasu. Z Porta sa dá vybrať dvoma trasami. Centrálnou, ktorá ide cez vnútrozemie a pobrežnou trasou, ktorá sa tiahne pozdĺž portugalského pobrežia. Nemali sme vôbec vymyslené ktorou trasou pôjdeme, ale pani to rozhodla za nás. Proste nám podala mapu s pobrežnou trasou. Na trase zakrúžkovala najbližší alberg pre peregrinov (ubytovňu pre nás), keďže kráčaním po Camíne sa z nás stali peregrini (pútnici). Tieto ubytovne boli lacné a dobre zariadené, ale súkromie v nich nehľadajte o izbu sa budete deliť so Španielmi, Portugalcami, Poliakmi, Talianmi, Nemcami a vlastne s každým kto kráča po Camine a rozhodne sa prespať tam kde vy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Žltá šípka na stĺpe - kráčame správne
Žltá šípka na stĺpe - kráčame správne 

Náš prvý alberg bol vzdialená 3 hodiny kráčania. Tak, to by sme si mali pohnúť, aby sme sa do tmy stihli ubytovať. Vyšli sme z letiska, prešli za kruhový objazd a na obrubníku natrafli na prvú žltú značku. Tá žltá značka nás sprevádzala až do Santiaga. Cesta je veľmi dobre značená. Žlté šípky sú na každej križovatke, len sa treba dobre rozhliadnuť. Žltá šípka na obrubníku, žltá šípka na múre, žltá šípka na stĺpe,alebo varianta žltej mušle. Žltá mušľa v obkladačke na múriku, na drevenom podstavci, vo výlohe výkladu... Tu sa fakt nedalo kde stratiť. Asi po hodine kráčania po "mačacích hlavách" (sakra, v duchu som hrozne nadávala na tento terén) sme si čupli na križovatke a pozerali do mapy. Z okna nad nami začala vykrikovať portugalská babka niečo v ich rodnom jazyku a ukazovala nám správny smer, nuž dúfali sme v to, že nás posiela správnym smerom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Do mestečka Labruge sme dorazli s prichádzajúcim šerom,okolo pol desiatej večer. Alberg sme našli rýchlo, žlté šípky nesklamali. Nemali sme ani potuchy ako to v tých albergoch chodí, ale kto sa neopýta nič nevie. A tak sme sa išli opýtať "mučača" , ktorý vyzeral ako zodpovedný vedúci. Sorry postele máme plné, znela jeho odpoveď. Ale hneď nato nás uistil, že môžeme prespať vo vedľajšej

luxusná posteľ z penových puzzle
luxusná posteľ z penových puzzle 

miestnosti na zemi. Opýtal sa ma,či mám karimatku. Nemám. A za pár minút mi doniesol veľké penové puzzle, ktoré mi poslúžia ako dobrá izolácia od tvrdej podlahy. Máte credencial ? (preukaz pútnika na trase do Santiaga) Opýtal sa. Nemáme, znela naša odpoveď. Za 10 minút dofrčala postaršia pani v teplakovej súprave FC Porto a dávala nás do pozoru. S humorom nás karhala, ako je možné že o desiatej večer nemáme credenciál. Z mikiny vytiahla dva kusy a podala nám ich so slovami. Buen Camino, razítko je vo vestibule.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Credenciál s prvou pečiatkou
Credenciál s prvou pečiatkou 

Prvú noc zaspávame na provizórnej posteli z penových puzzle, tak isto zaspával aj mladý Švajčiar Žán Pablo a Talianka, ktorej sme absolútne nič nerozumeli, keď na nás spustla plynulú taliančinu v 10 minútovom monológu. Našou odpoveďou na jej nával talianských slov bola veta " Fabrika Italiana Automobili Toríno" a dva krát úsmev grátis.

Alberg v  Labruge
Alberg v Labruge 

2. deň Nekonečná cesta 
Ráno sme sa zobudili vyspinkaný do ružova. Všetci z albergu už boli dávno niekde na ceste a my sme iba vyliezali zo spacáku. Veď, kam sa budeme ponáhľať, keď máme dva týždne na cestu do Santiaga. Pobalili sme caky-paky a usadili sa v blízkej kaviarni na rannú kávičku s koláčikom. Plán boja na dnešný deň ? Bolo by fajn keby dokráčame až do mesta Esposende. Pri pohľade na skoro 40 kilometrovú štreku som tento návrh v hlave hneď zamietla. Myslím, že by stačilo dokráčať za Povódu a nájsť alberg. Vyštartovali sme okolo desiatej ráno pomalým pohodovým tempom. Kráčalo sa celkom

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

dobre, až na tie "mačacie hlavy". Na obed sme konečne uvideli oceán. Netrebalo dva krát niečo hovoriť. Vyzuté topánky sme nechali na okraji pláže. A nohy zabárajúce sa do piesku už kráčali smerom k šumiacej vode. Privítala nás studená voda oceánu, ktorá nám zaliala členky. Ako som tam vletela, tak rýchlo som odtade vyletela. Brr ako sa tu môže niekto kúpať? Idea o romantickom kúpaní na pláži sa rozpadla v dvoch minútach. Od mestečka Vila do Conde sme kráčali dlhú štreku popri popreží. Slnko pripekalo, z ľava nás ovieval studený vánok a my sme nasávali do seba slaný, rybací vzduch. Na to že bol august to nebolo až také strašné s tou vonkajšou teplotou. Vďaka studenému oceánu a neustálemu vánku, ktorý od neho fúkal sa to tu dalo prežiť.

Obrázok blogu
Nekonečný drevený chodník
Nekonečný drevený chodník 

Pozdĺž pobrežia sa tiahli dlhé drevené chodníčky. Kamenné kocky na pár hodín našťastie vystriedalo drevo. Popri chodníkoch sme mali krásnu panorámu na rybárske dedinky. Domáci tu vo veľkom sušili morské riasy. Každá voľná pláž bola nimi posiata. Traktormi a vidlami ich prehadzovali ako seno. Usušené ukladali na kopu a zakrývali fóliou. Fakt, neviem na čo ich používajú, ale tipovali sme to na sushi pre Slovenský trh, siláž, hnoj, krmivo pre zvieratká, alebo nejaké super liečivé riasy pre kozmetický a farmaceutický priemysel.

Sušenie morských rias
Sušenie morských rias 
Obrázok blogu

Cestou sme poctivo zbierali razítka do credenciálu. V každej reštaurácií,kaviarni,pivári, alebo aj plážovom bufete, ktorý bol označený žltou mušľou sme dostali razítko. Kráčalo sa nám fakt super a tak sme sa zhodnotili, že dnes by sme to mohli potiahnuť až do albergu v mestečku Fáo. S prichádzajúcim súmrakom sme tam aj došli, ale...Alberg bol plný. Pani z recepcie nás poslala do ďalšieho o 4 km

Esposende
Esposende 

vzdialenejšieho albergu, či hostelu za riekou. Už bola celkom tma, keď sme prešli cez most za rieku a ja som si uvedomila, že sme v tom 40 km vzdialenom Esposende. Keď sme dokráčali k hostelu, nohy som už ťahala za sebou. Sorry sme plný. V hlave mi prebehlo F.CK a ďalší je kde ? Vo vedľajšej dedinke Marinhas vzdialenej pol hodinku cesty. Zapla som režím autopilot, nohy som ťahala stále za sebou, na hlave s čelovkou sme kráčali ako mátohy popri hlavnej c este smer Marinhas. Po pol hodine nekonečného kráčania sme hľadali v dedine alberg, ale márne. Bolo pol jedenástej večer, keď som si úplne vyšťavená sadla na obrubník vedľa kukuričného pola a rozmýšľala, ako zle sa bude v tej kukurici spať. Sedeli sme tam ako bezdomovci. Ešte keby sme mali zo tri igelitky okolo seba, bol by tento obraz dokonalý.V takom stave si nás všimol jeden postarší pán. Spýtal sa nás či kráčame po Camine a či sa máme kde ubytovať. Povedali sme mu náš príbeh. Pozeral na nás smutnými očami a vypadlo z neho, že aj tu je alberg plný, ale...Ale vytočil číslo a dlhú chvíľu telefonoval, potom naznačil aby sme išli za ním. Ideme do klobás ? Pomyslela som si, ale bolo mi to viac menej jedno. Viedol nás cez uličky až ku kultúrnemu domu, ktorý prišla odomknúť zrejme pani s ktorou telefonoval. Tu budeme spať. Celý kultúrny dom bol pre nás. A za ubytovanie zaplatíme komu ? Inšturkcie sme dostali asi takéto : Oproti v kostole je pokladnička, ak chcete hodte tam koľko uznáte. Asi 100x som zopakovala Thank you. Sprcha nebola, ale vďačná som bola aj za to umývadlo čo tam bolo. Myslela som si, že to bude ten najtvrdší spánok, akým budem spať,ale po toľkých kilometroch som sa budila na bolesti a kŕče nôh.

3. deň hangover
Ráno bolo teda kruté. Nikdy viac. Nikdy viac nebudeme kráčať tak dlho. Nikdy viac nebudeme tak neskoro vstávať a konečne si začneme aspoň trošku plánovať tie ubytovne. Hneď ráno sme si naplánovali, že budeme spať v 20 km vzdialenom meste Viana do Castelo. Preťažené svaly na nohách parádne boleli pri každom kroku a tak moja rýchlosť sa spomalila na vychádzkové tempo. Prvú zastávku na rannú kávičku sme absolvovali v neďalekej krčmičke, ktorej majiteľ bol fanúšikom Che Guevaru. Krčmár nám doniesol knihu návštev so slovenským zápiskom z 19. apríla.

Obrázok blogu

Neveriac listujem knihou a žiadny Slovák od apríla nebol zapísaný. Česi, Poliaci, Ukrajinci dokonca Kórejci, Nóri. Možno blbá náhoda, že práve do tejto krčmičky nezablúdili. Cesta nás viedla lesným terénom.Pozdĺž lesného chodníka sa ťahala rieka. Dlho nás lákala jej voda, až nás v obedných horúčavách zlomila táto myšlienka na osvieženie. A tak, sme sa čvachtali v nejakej neznámej rieke.

Oproti oceánu to bol termálny prameň, ale ako osvieženie padla úplne vhod. Prechádzali sme portugalským vidiekom. Od domčekov s typickou kachličkovou výzdobou nás delili hrubé kamenné múry z poza ktorých pretŕčali preplnené vetvičky figovníka,pomarančovníka a kivi. Škoda, že všetko ovocie bolo nedozreté. Ísť tak túto trasu v septembri / októbri, tak by sme to mohli poňať ako

Obrázok blogu

gastroturistiku pre vegetariánov. My sme sa však na vegetariánov nehrali a v reštaurácií objavili "menu peregrino". Takéto menu obsahovalo polievku, hlavné jedlo (väčšinou hranolky, mäso, zeleninu), kávu a vybrať sme si mohli buď víno, alebo vodu. Všetko vo veľkom množstve a cena sa pohybovala okolo 10 €. Nie v každej reštaurácií bolo takéto menu v ponuke. Pri výbere obyčajného menu sme si siahli do vrecka hlbšie a porcie boli menšie.S prichádzajúcim súmrakom, o pol ôsmej večer sme konečne dokráčali do mesta Viana do Castelo. Alberg bol zriadený v kláštore s masívnymi drevenými dverami. Po chvíľke čakania pred dverami nám otvoril nízky zavalitý chlap. Kňaz ? Mnich? Pádres? Pomocník ? Neviem, ale snažil sa nám lámanou angličtinou vysvetliť, že všetky postele sú obsadené, ale ak chceme môžeme prespať na zemi. Jasné, že chceme. Po včerajšej skúsenosti som nemala chuť kráčať ďalej a hľadať prázdny alberg. Pádres sa ešte asi 10x ospravedlnil, že nám prestrie na zemi a pustil nás dnu. Preukázali sme sa credenciálnom, do ktorého dal pečiatku a ukázal nám sprchy, kuchynku a 

Obrázok blogu

miestnosť, kde už väčšina peregrinov chrápala. Nás zaviedol o kúsok ďalej do kaplnky v ktorej boli na zemi prestreté hrubé deky. Paráda, tu je úplné ticho. V duchu som bola rada, že sme prišli tak neskoro a nemuseli sme spať na posteli v izbe z ktorej sa ozývalo chrápanie. Veci sme si rozhodili na lavičke a pozreli na flašu vína. Hmm, chľastať fľašku vína v kaplnke v ktorej je taký božský pokoj mi prišlo moc neúctivé. Aj keď kňaz si tu pri obradoch pripíja. Síce to bola obyčajná hrubá deka na zemi, ale spanie luxusné. 

4. deň Moc sme sa nepretrhli.
Ranné vtáča ďalej doskáče. Sedem hodín ráno a ja som už obliehala automat na kávu. Zarozprávali sme sa s jedným Nemcom, ktorý zostal v meste o jeden deň dlhšie pre folklórne slávnosti. Že vraj to je veľká udalosť pre mesto. Jeden deň sme sa tu zdržiavať nechceli, a tak sme si vymysleli orientačný plán. Dostať sa do Vila Praia de Ancora. Pobalili sme sa do batohu, ako každé ráno a vyrazili na cestu. Kráčali sme prázdnymi ulicami mesta, v ktorých sa ozývalo zvučné bubnovanie. Kráčali sme za zvukom. Bubnovanie sa ozývalo v stenách, bolo ho počuť čoraz hlasnejšie. Neviem čo máme čakať a tak sa občas preventívne otočím za seba, či náhodou neuvidím splašené býky. Možno sa budeme obhadzovať rajčinami. Neviem...Dokráčali sme až na námestie.

Viana do Castelo
Viana do Castelo 

Celé mesto bolo tu, preto tie prázdne ulice. Kapely, bubeníci, dychovka, stánky. Predierali sme sa davom ľudí. Vyzeralo to tu na veľkú akciu so sprievodom. Keby bolo viac času, mohli sme sedieť jeden deň tu, ale my sme mali iné plány. Okolo obeda sme už boli za mestom. Opäť v objatí vidieku, úzkych chodníčkov, viniča a vysokých kamenných múrov. S vodou sme problém nikdy nemali. Neviem ako je to možné, ale pitné pramene tu vyvierajú v každej dedine. Počasie bolo opäť bez mráčika a oceán sa už dávno stratil z dohľadu. Potili sme sa ako také veverice v kožuchu. Keď už bolo to teplo na nevydržanie,prechádzali sme cez malý mostík nad riekou. Po brehu rieky bolo rozťahané oblečenie a v rieke sa chladili peregrini. A čo sme horší ? Našli sme si super flek na veľkom kameni a chladili sa aj my. Až keď sme boli vychladený na prevádzkovú teplotu pobrali sme sa ďalej. 

Ešte jeden kopček cez horu a dokráčali sme do Ancori. Už sa nám ďalej nechcelo kráčať. V Ancore nebol alberg a tak sme vymysleli náhradný plán. Poobzerali sme sa po autocampe v ktorom sú sprchy a ubytovali sa. No, ubytovali. Pán na recepcií nechápal ako budeme spať, keď nemáme stan, tak sme názorne ukázali, že iba na karimatke pod hviezdami. Camp v Ancore bol dobre zariadený, sprchy, WC, reštaurácia, všetko čo človek potreboval na skultúrnenie. Spanie pod hviezdami za 4€. Večer sme si ľahli na karimatku vedľa luxusných karavanov, niekoľko miestnych stanov a tvárili sa ako keby to tak malo byť.

5. deň. Posledný deň v Portugalsku. 
Ráno nás čakalo opäť predbežné plánovanie trasy. Mohli by sme sa dostať do mesta Caminha a ak sa podarí chytiť loď preplavili by sme sa do Španielska. Cestou sme si vychutnávali posledný úsek portugalského pobrežia.

Obrázok blogu

V meste Caminha sme sa poobzerali po nejakej tej lodi, ktorá by nás preplavila na druhú stranu zátoky. Veľká prepravná loď mala premávať až na druhý deň a nám sa nechcelo nadbehnúť si 4 kilometre naviac po moste. V prístave parkoval svoj čln opálený Portugalec. Zrejme domáci "mučačo"

Jazda na člne
Jazda na člne  

tu takto prepravuje peregrinov za 5 €. Trošku adrenalínu nám neuškodilo a nasadli sme do vratkého motorového člnu, bez záchranných viest. Za necelých 10 minút sme už stáli na Španielskej pôde. Pozrela som z brehu na Portugalsko a zakývala, papa vidíme sa tridsiateho v Porte. Pred sebou sme mali ešte dosť dlhú štreku. Prvý smerovník nás o tom presvedčil. Na mosadznej tabuľke svieti číslo 165,600 km. Uf, neviem sa dočkať, keď uvidím na tabuľke 0,000 km. Do albergu v A Guarde sme museli ešte prejsť asi hodinovú cestu lesíkom.

Obrázok blogu

Toto bolo prvý krát, čo sme došli do albergu v "normálnu hodinu". O piatej poobede sme už boli ubytovaný v A Guarde. Postarší holohlavý ujo nevedel vôbec cudzí jazyk, ale jemu to neprekážalo a nám tiež nie. Pochopili sme všetko čo nám hovoril. Zaplatili sme 10€ a vysvetlil nám kde sa dá dobre a lacno najesť a kde je pekná pláž a pekné miesta. Tento deň sme mali vlastnú postel v izbe, kde bolo 8 dvojposchodových postelí. Aspoň sme si zložili ťažké batohy a išli sa prejsť po meste na ľahko.

Večer mali pred albergom peregnini malú párty pri pive. Sedeli sme okolo stola pili pivo Estrell Galicia a debatovali o krajinách z ktorých pochádzame. Najväčšiu skupinu tvorili domáci Španieli a druhá veľká skupina boli Taliani. Slovák opäť žiadny. Po hodinke nás už iniciatívna Írska deva učila tancovať typický írsky tanec. Španileli sa tiež nedali zahanbiť a ukázali svoje flamenco v plnej kráse. Bolo jedenásť večer a v tomto albergu to stále žilo.

6. deň Španielsko
Tá posteľ. Mne sa nechcelo vyliezť z nej. Viem,že bolo ráno, ale všade okolo bola tma ( časový posun jednej hodiny). V izbe sa ozývali kroky, zipsovanie ruksakov a šepot. Určite sa každý snažil zbaliť si veci čo najtichšie, ale keď sa hromadne balilo asi desať ľudí, tak to moc nešlo. Otočila som sa na druhú stranu a prehodila cez hlavu vankúš. Keď som otvorila oči druhý krát v miestnosti už nikto nebol iba chrápajúci Dominik. Mali by sme sa zbaliť a tiež vyraziť. Urobila som si ešte zopár selfie s touto chrápajúcou pinceznou a začala baliť veci. Tento deň sme kráčali popri španielskom pobreží.

Obrázok blogu

S kilometrami sme sa nepretrhli. Odkráčali sme si iba 17 kilometrov a ubytovali sa v prímorskej dedinke O Serrallo okolo tretej poobede. O skorom ubytovaní nás presvedčil celkom útulný a nie moc

preplnený alberg s terasou na streche a výhľadom na oceán. Tej studenej vode sme dali ešte druhú šancu. Možno bude španielský oceán teplejší. Nie, nebol. Skákali sme po obrovských skalách na pobreží o ktoré sa rozbíjali vlny. Na skalách ležalo pár odvážlivcov, ktorí chytali bronz. Niekto chytal bronz a iný zas chytal " pulpo". Aspoň toto slovo nám povedal domáci pán, ktorý sa pokúšal zo skál vyšpárať "pulpo delikatesu" ostrou palicou. Alberg bol skvele riešený. Každá posteľ mala vlastný záves a tak mal človek ako-taký pocit súkromia.

7.deň Baiona
Nad ránom ma zobudilo zvučné chrápanie. To chrápanie sa nedalo vydržať. Do tohto pílenia sa ešte začali medzi sebou "potichu" rozprávať poľské devy. Posadila som sa vytočená na posteľ. Pokračovať ďalej v spánku bolo nemysliteľné. Tak...Tak sme sa zbalili o piatej ráno a vyrazili do tmy. Boli sme prvý. Fakt neviem čo všetci videli na tom skorom vstavaní. Kráčali sme popri pobreží s čelovkami. Z ľavej strany bolo počuť iba rozbíjanie vĺn o skaly, ale panoráma krásneho oceánu nebola žiadna. Iba čiernočierna tma a chladný morský vzduch. Občas sme započuli lodnú sirénu a v tme sa objavilo svetielko lode, ale inak nič úžasné. Takto sme kráčali asi dve hodiny. Zhodli sme sa na tom, že už nebudeme takto skoro vstávať a kráčať tmou. Camino nie sú preteky o najlepšie ubytovanie, aj keď to veľa ľudí takto berie. Za ranného šera sme vyšliapali miernim stúpačikom na hrebeň pohoria z ktorého sme mali parádny výhľad na dedinku, maják a rybárske člny plávajúce na mori.

Obrázok blogu

Sedeli sme na kopčeku a užívali si priam gýčový východ slnka. Cez lesnú cestu sme sa dostali až do prístavného mesta Baiona. Dominantou bol veľký prístav a popri pobreží malé obchodíky, kaviarne, stánky. Sadli sme si do prvej hospody pri pobreží a začali googliť ubytovanie. V tejto krajine sa mi páčilo, že k poháru piva sme vždy dostali nejakú pochutinu grátis. A neboli to iba čipsy a arašidy. Raz nám doniesli aj šošovicový prívarok v malej miske. Mali sme na pamäti, že ubytovanie treba riešiť dopredu, najlepšie zavolať a opýtať sa na stav obsadenosti. Zavolali sme do do albergu v Nigráne. Boli obsadený. Aspoň sme sa neprehnali tých pár kilometrov. Síce bol iba obed a tento deň sme prešli chabých 13 kilometrov, rozhodli sme, že zakotvíme tu. Po chrápajúcom albergu by padlo vhod sa dobre vyspať. Poňali sme to vo veľkom štýle a zobrali si izbu v Hoteli Arce Baiona za 70 €. Po prechádzke mestom si ma Baiona získala. Úzke kaskádové uličky, prístav, piesková pláž.V prístave bola odparkovaná replika lode Pinta, na ktorej sa Colombova skupina plavila do Ameriky. Obhliadku lode sme si nemohli nechať ujsť. Vyzerala majestátne pri všetkých tých moderných člnoch a jachtách, ako keby tu zaparkoval Jack Sparrow.

Prístav Baiona
Prístav Baiona 

Prístavné mesto znamená veľký výber morských plodov a delikates v reštauráciách. Vyskúšali sme teda čo nám gastronómia tohto mesta ponúkne a ochutnali mňamku z mušlí. Chuť mi strašne pripomínala morský vzduch, ktorý som dýchala po celý čas, čo som kráčala popri pobreží. Sto ludí, sto chutí. Moje chuťové poháriky nie sú pripravené na takéto špeciality.

8. deň na bezdomovcov.
Ráno sme si vychutnali výdatné raňajky z hotelovej cukrárne, kde dámáca pani piekla koláčiky,cookies ,croasanty a rôzne dobroty. Zapísali sme sa do knihy návštev a dostali razítko do credenciálu od veľmi milého majiteľa hotela. Tento pán vedel perfektne po anglicky a mal stále úsmev na tvári. Spolu so ženou vedú hotel a myslím, že s úsmevom na tvári sa im bude vždy dobre dariť. Poprial nám Buen Camino a pobrali sme sa ďalej do sveta. Hodinky ukazovali desať hodín, ale nám to neprekážalo. Plán bol dôjsť do Viga sadnúť na kávu a potom nájsť ďalšiu strechu nad hlavou. Domáci

z albergu v A Guarde nás upozornil, že na tejto trase bude problém s ubytovaním, lebo vo Vigu alberg nenájdeme. Poradil nám najbližší alberg pred Vigom vo Freixe, ale mala by to byť zachádzka. Kráčali sme popod dialničný most a narazili na značku "Albergue Freixo 3,7 km". 3,7 kilometra ? Hrdinsky sme zdvihli obočie. Toľko zachádzať nebudeme a pokračovali sme ďalej smer Vigo. Vigo je obrovské rybárske a prístavné mesto. Kráčame s batohmi v tejto betónovej džungli. Križovatky veľké ako svet, výškové budovy vysvietené reklamnými bilboardami, obchody každej značky. Nečakala som, že toto mesto bude tak obrovské. Sadli sme teda na kávu a začali hľadať ubytovanie. Bola pravda, že vo Vigu nieje alberg. A ceny ubytovania ? 90€, 140€, 160€. Tak zas až taký bohatý nie sme. Hodili sme batohy na plecia a kráčali ďalej po betonovej žungli smer Redondela. V Redondele by mal byť alberg. Pre nás to znamenalo len toľko, že dnes to vyzerá opäť na 40 kilometrovú prechádzku. Trvalo nám asi štyri hodiny pokiaľ sme prešli za mesto. O ôsmej večer sa začalo stmievať a my sme stále nemali ubytovanie. Ale odhodlane sme kráčali ďalej. Cestu nám spríjemnil západ slnka na Vigom.

Obrázok blogu

Začínala byť tma a my sme boli stále bezdomovci. S čelovkami na hlave kráčali sme cez lesík a rozmýšľali nad spaním pod širákom v lesíku. Od myšlienky spania v divočine, nás odradil veľký pavúk,

Obrázok blogu

ktorý si natiahol pavučinu cez celú cestu. Pol jedenástej večer a stále sme kráčali lesíkom. Ja som bola už totálne vyšťavená, moje baterky boli vybité. Okolo polnoci sme narazili na malú autobusovú zastávku. Hmm, asi najlepšie miesto na prespatie, aké sme videli za posledné dve hodiny. Neváhali sme a roztiahli sme si veci po lavičke a okupovali zastávku. Na štýl bezdomovcov sme mali aspoň pekný výhľad na nočné vysvietené Vigo.

9.deň Spájanie ciest. 
O pol ôsmej ráno nás zobudili peregrini, ktorý prechádzali okolo. Dobre sme ich pobavili našou alternatívnou albergu. No, nato že to bola tvrdá zem na malej plechovej autobusovej zastávke som sa vyspala celkom dobre. Nezaregistrovala som ani dva túlavé psy, ktoré nás boli počas noci oňuchať. Ako sa to hovorí ? Jeden deň hojno a druhý deň hovno. S láskou som spomínala na ráno v Baione a teplé croiassanty s kávičkou. V Redondele sme hneď zakotvili v práčovni. Za 10 € sme využili práčku a

Obrázok blogu

sušičku. Bol to príjemný pocit mať na sebe opäť čisté a voňavé veci. Priamo v Redondele sa stretáva pobrežná trasa s centrálnou, čo bolo dosť cítiť. Kaviarne a reštaurácie boli plné pútnikov. Prezrádzajú ich veľké batohy poukladané pred pohostinstvami. Buen camino, buen camino, buen camino. Každý z nich nás zdravil. Tak, to bude ešte väčší problém s ubytovaním. Zabookovali sme si pol dňa dopredu ubytovanie v Hosteli Las Islals, ktorý sa nachádzal na konci zátoky.

Santiago - Fatima
Santiago - Fatima 

Bol mimo značenú trasu camina, ale nám to nevadilo. Bol lacný a plán sme mali taký, že na trasu sa pripojíme v Pontevedre.

10.deň
Pontevedra bola vzdialená 10 km po hlavnej ceste. Ráno sme to zmákli za 2 hodiny. Na značenú trasu sme sa napojili v meste. Pontevedra je jedno z tých väčších miest, plných turistov. Zakotvili sme na rýchle raňajky na námestí s fontánou. Moc sme sa nechceli zdržiavať. Čakalo nás ešte ďalších 10 km do albergu v Barro. 

Obrázok blogu

Samotné kráčanie nebolo až také zlé, skôr ubíjalo to poobedňajšie teplo. Okolo obeda sme boli v albergu. Opakovalo sa staré známe. Máte rezerávciu ? Nie. Sorry, máme plno... Alberge bol plný peregrinov, ktorí túto trasu absolvujú na bicykli. Recepčný nám na útechu podal flašku chladenej vody a poslal nás hľadať ďalej. Sakra, fakt je problém s tým ubytovaním. A hlavne teraz , keď sa už spojili dve trasy. Cez google maps sme našli ďalší alberg vzdialený 3 km. (Ako dobré, že sa zrušil roaming v Európe). Albergue de Peregrinos de Briallos (6€). Tento alberg bol jeden z najlepších v akých sme boli. Asi nie moc známy, lebo cestou sme nevideli, žiadny leták na stĺpe ani značku.

Alberg
Alberg 

Ticho, pokoj a málo ľudí. Paráda. Večer sme sa zarozprávali so 64 ročným Kanaďanom, ktorý mal nohy plné otlakov. Popíjal fľašku ovocného vína a tak sa naše komunikačné schopnosti navzájom vyrovnali. Položil nám dosť často kladenú otázku na camine. Koľký krát idete camino ? My sme tu prvý krát, ale postarší pán sa sem chodieva prechádzať už štvrtý krát. Dôvod ? Každý má svoj dôvod prečo sa rozhodne prejsť stovky kilometrov krajinou. Jeho dôvodom bola architektúra. Obdivoval staré chrámy, mosty, výstavbu. Že vraj u nich v Kanade nemajú nič z toho. Sem sa chodí pokochať históriou. Večer sme ešte plánovali "taktiku boja" na druhý deň. Mladý poľský pár nám vnukol dobrú myšlienku. Dostať sa čo najbližšie k Santiagu a na ďalší deň už ležérne dokráčať do cieľa.

11. deň. Zas 40km
Z albergu sme vychádzali o siedmej. Opäť raz posledný, spolu s Kanaďanom, ktorý mal opicu zo včerajšieho ovocného vína. Cesta nás viedla pomedzi nekonečné vinohrady.

Obrázok blogu

Prešli sme 21 kilometrov do Padrónu. V meste boli o štvrtej poobede všetky ubytovne plné. To zas bude deň. Zase problém s ubytovaním. Sadli sme si a začali obvolávať ubytovne. Plný, plný, obsadený, sorry plný....Konečne sme našli volný alberg. Len malo to háčik, že bol od nás vzdialený 9 kilometrov. Súhlasili sme teda s touto možnosťou a rezervovali si miesto.

Obrázok blogu

Z posledných síl sme kráčali do dedinky A Picaraña. Bol to pekný poschodový alberg s výčapom na prízemí. Najlepšie na tom všetkom bolo, že do Santiaga de Compostely sme to mali už iba 14kilometrov. Večer som si obzerala nohy. Zošúpané chodidlá sa už zahojili a nohy prestali bolieť. Mali za sebou cez dvesto kilometrov a stále mali silu kráčať. Ťarchu môjho prenosného domovu na pleciach som necítila už sedem dní. Nech bol akokoľvek ťažký moje ramená ho niesli s ľahkosťou.

12 deň. Deň posledný
Ráno sme si dali kávičku v albergu. Áno, zas sme vstávali poslední a aj odchádzali poslední. Sedeli sme pri stole s výhľadom na hlavnú cestu po ktorej každú chvíľu prechádzali peregrini. Bon camino, buen camino, buenos días, bon dia. Vymieňali sme si úsmevy a pozdravy. Kilometre sa míňali podozrivo ľahko. Asi 5 kilometrov pred Santiagom sme obiehali skupinku zrejme Poliakov. Počkať,počkať, toto nieje poľština. Otočila som sa a zakričala. Slováci. Slováci sa zborovo zasmiali. Prvý krát na camine sme stretli našich občanov. Skupinka východniarov, kráčala až od Lisabonu a my sme sa stretli až teraz. Spríjemnili nám ten kúsok cesty do cieľa. Do Santiaga sme prišli na obed. Moderné mesto a v jeho úzkych uličkách samé obchodíky, kaviarne, reštaurácie. Predierali sme sa preplnenými uličkami. V každom výklade boli vystavené suveníry s pútnickým motívom. Žltá šípka a mušľa hrebenatka boli vyobrazené asi na všetkom. Tričká, kachličky,dáždniky, zápisníky, kľúčenky,tašky,perá,magnetky,prívesky,náramky,poháre...

Obrázok blogu

Ak nebola vo výklade vystavená ryba, alebo morská príšera boli tam suveníry. Kúsok od námestia mi vopchala do ruky leták postaršia pani. Ukazovala na fotku izby s cenou 35 €. Hmm, ubytovanie sme nemali a tak sme súhlasili. Rečová bariéra nerobila problém. Ukázala nám, že ju máme nasledovať a viedla nás cez úzke uličky asi päť minút chôdze od centra. Teta si takto asi privyrábala. Ubytovanie to bolo teda parádne. Hneď v centre vlastná izba . Zaplatili sme, zložili batohy vrátili sa naspäť na námestie s credenciálom v ruke. Dominantou vydlaždeného námestia sa stala katedrála svätého Jakuba.

Obrázok blogu

Pred katedrálou sa v chládku paláca Pazo de Raxoi schovávali peregríni. Sedeli na dlaždiciach, oddychovali v horizontálnej polohe, masírovali si boľavé nohy a piknikovali. My sme prešli cez námestie na ulicu Rúa das Carretas, kde sa nachádza Oficina de Acollida ao Peregrino ( Hlavný úrad pre Pereginov). Na tomto mieste sme ukončili našu trasu a dostali compostelu, ale až po tom čo sme si vystáli asi hodinovú radu medzi peregrinmi.

Obrázok blogu

Úradníci nám dali dotazník v ktorom sme zapísali meno, krajinu, vek, povolanie, dátum a miesto z kade sme vychádzali plus dátum ukončenia. Jedna z otázok bol motív vašej cesty. Dotazník ponúkal tri možnosti na zakrúžkovanie. Zakrúžkované ostali teda všetky tri. Za 3€ nám vystavili certifikát (Compostelu) v latinčine a dali

posledné razítko do credenciálu. Chcelo by to posledné menu peregrino. Náhodne sme tu znovu stretli našich Slovenských východniarov. Sadli sme si do reštaurácie hneď oproti úradu. Bol to teda zaujímavý pohľad, len tak tam sedieť a pozerať sa na tých ľudí s batohmi, ako kráčajú ulicou. Niektorí išli v skupinách, iní kráčali sami. Niektorých sprevádzal smiech, iných bolestná grimasa v tvári. Za tú chvíľku čo sme tam sedeli, videla som obviazané nohy na všetky spôsoby. Nohy, prsty, členky, kolená. Podľa veľkosti batohu a čistoty oblečenie sa dalo určiť akú dlhú trasu prešli. Peregrini ukončujú svoju púť v katedrále sv. Jakuba. Keby sme chceli vidieť "ťažké lietajúce kadidlo" , ktoré na lane držia štyria miništranti a rozhojdajú ho ponad hlavy všetkým prísediacim, museli by sme prísť o 12:00 na obed. Ale my sme mali na všetko čas a na kadidle nám moc nezáležalo. Zostali sme na večerný obrad o pol siedmej na ktorom sme boli spolu s ostatnými peregrinmi a milou partiou z východu Slovenka.

Obrázok blogu

(Ak čakáte príchod vo veľkom štýle, ako z filmu "The way" : Prídem do katedrály cez hlavný vchod po schodoch a dotknem sa rukou stĺpu. Na takúto myšlienku rýchlo zabudnite. Pred hlavným vchodom je nekonečná rada ľudí, SBSkári, brána a kovové zvodidlá zostavené do hadíka.) Večer to na námestí žilo. Miestna Španielská kapela tu mala živý koncert. Zvuk akustickej gitary, rolničiek a zborového spevu sa niesol medzi ulice. Ľudia sedeli na vyhriatých dlaždiciach, počúvali rytmické tóny a pozerali na vysvietenú katedrálu.

Živá hudba na námestí
Živá hudba na námestí  
Námestie
Námestie 

Taká bola večerná pohoda v Santiagu de Compostele.

13.deň Fisterra/ Finisterra
Mali sme ešte dva dni do odletu. Rozhodli sme sa, že navštívime samotný kraj sveta. Aspoň tak nazval túto najzápadnejšiu časť Španielska Jakub, keď prišiel až ku oceánu. Boli sme zvedavý ako ten koniec sveta vyzerá. Pešo by nám cesta trvala štyri dni, ale autobusom sme to zvládli za hodinu a pol (10€). Autobus nás vyložil v malom rybárskom mestečku Fisterra. Z malej stanice sme to mali ešte dva kilometre k majáku na okraji útesu. Počasie bolo prvý krát pod psa. Hmla a mrholenie.

Maják
Maják 
Konečne 0, 000 km
Konečne 0, 000 km  

A na konci sveta, to vyzeralo fakt, ako na konci sveta. Maják, skaly a rozbúrený oceán , ktorý pohlcovala hmla. Niektoré úseky skál boli čierne od ohnísk. Bolo zvykom, že pútnik, ktorý sa sem dostal spálil svoje veci. Teraz je to už iba symbolický akt. V dobe keď ešte kráčali pútnici v jedných handrách celý mesiac to malo zmysel iný. Také špinavé a zavšivavené veci boli súce iba na spálenie.

Obrázok blogu

S ubytovaním sme tentoraz nemali problém. Väčšina peregrínov kráčala iba do Santiaga, tu bola ich koncentrácia výrazne menšia. Vo Finistere sme konečne zistili, čo je pulpo. Mali ho v jedálničku jednej reštaurácie, ktorá sa špecializovala na morské plody. Doniesli nám chobotnicu prešpikovanú cesnakom. Aspoň že bola čerstvá, lebo hneď vedľa reštaurácie sa nachádzal veľký sklad v ktorom sa konali burzy morských príšeriek. Večer sme sa ešte dohodli, že ak pôjde ráno autobus do Muxie, prevezieme sa aj tam.

14.deň Muxia
Autobus išiel o 9:45 hod, zastávka bola už plná peregrínov s batohmi. Za necelú hodinku sme boli v Muxií. Chrám a obrovské skaly o ktoré sa rozbíjal oceán.

Muxia
Muxia 
Obrázok blogu

 Zase bude symbolika: Peregrín, ktorý si zo sebou celou cestou nesie nejaký ten kamienok, má ho hodiť do oceánu. Pozriem sa na ten "môj kamienok", ktorý stojí vedľa mňa. Hmm, to by mi asi neprešlo...ľudia sa do oceánu nehádžu.

Obrázok blogu

Z Muxie jazdil jediný autobus do Santiaga a to o 14:30 hod. Dali sme si záležať aby sme ho náhodou nezmeškali. Nemám potuchy čo by sa dalo robiť v tej rybárskej dedinke ešte o deň naviac. V Santiagu na autobusovej stanici sme opäť stretli kamarátov z východu. Oni išli do Porta a my ?...My sme nemali žiadny plán, ale za pol hodinku sme sa už viezli autobusom s nimi do Porta. Zabookovali sme si nejaké lacné ubytovanie a už sme sa nestarali. Užívali si štvorhodinovú cestu autobusom, ktorú sme na pešo prešli za 12 dní. Za zmienku v Porte stojí most Ponte de Luis. Dostali sme sa k nemu až večer. Neviem či je krajší cez deň, ale nám sa naskytol takýto pohľad.

Ponte de Luis
Ponte de Luis 
Obrázok blogu

V spodnej časti je cesta pre autá a vo vrchnej časti mostu jazdí vlak. Pripomínalo mi to základy Eiffelovej veže. Dalo sa ísť až hore na most z kadiaľ je výhľad na celé mesto. Porto si u mňa vyžehlilo mienku. Okraj mesta bol samí bordel ale v centre mesta je to fakt pekné.
Na druhý deň sme leteli naspäť do Prahy. Do reality nás hodilo hlavní nádraží Praha.

Čo k tejto ceste ešte napísať. Po turistickej stránke to bola veľká výzva a po tej spirituálnej stránke...Myslím, že prejdením Camina sa zo mňa nestal lepší človek. A ani sa mi nevymazala pamäť ako vo filme Man in Black. Všetky moje spomienky, pocity, víťazstvá a pády som si niesla so sebou cestou do Santiaga a odniesla som si ich aj cestou zo Santiaga. Len človek sa s tým všetkým naučí ľahšie kráčať, tak isto ako s tým ťažkým batohom, ktorý po prejdení mnohých kilometrov už nie je tak ťažký.

Ak sa niekto inšpiruje a odhodlá sa prejsť camino, tak... BUEN CAMINO. Nemajte strach z cesty, všetko sa dá zvládnuť za pochodu. 

Saška Uhlárová

Saška Uhlárová

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Rada cestujem, spoznávam, objavujem. Občas sa zúčasním nejakého šialeného výletu, ktorý mi spestrí všedné pracovné dni. A tak, rada sa podelím o tieto zážitky. Nech sa pobavíte... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu