Na motorke do pekla

Autor: Saška Uhlárová | 9.7.2019 o 9:27 | Karma článku: 10,02 | Prečítané:  5918x

Je tu leto, čas dovoleniek a výletov. Motorkárov je na cestách čoraz viac. Hľadajú tiež zaujímavé miesta na motovýlety. Ako to vyzerá, keď sme sa vybrali na výlet my? Nič nejde tak, ako má a na záver sme skončili v pekle. 

Samozrejme, nie je peklo, ako peklo. My sme sa vybrali do toho motorkárskeho pekla. Za sebou nechávame hranice Slovenska a pred nami sa rozprestieralo Česko so svojimi vesnicemi a hospodami.

To motopeklo sa malo nachádzať niekde tam. V navigácií nám svietilo 500 km, čo je tak päť hodín cesty. Však jeden deň na presun by mal stačiť. 

Kúsok za hranicami sme zastavili na jednom motoreste. Polemizujeme nad tým, či v Čechách potrebujeme diaľničnú známku, alebo nie. Za našim stolom sedel v roztrhanej rifľovej košeli s nášivkami jeden pán čoprista. Čo sa budeme dohadovať a gúgliť. Tam za nami sedeli informácie z prvej ruky. Nad našou otázkou chvíľku pouvažoval a potom dodal. "Podívejte, já většinou nejezdím po dálnici, ale když se tam už dostanu, tak známku jsem si nikdy nekupoval. Ne, neznám nikoho kdo by si kupoval známku na motocykl." Pre nás tieto slová starého motorkára znamenali: Nie, nepotrebujeme diaľničnú známku.

Čo tak si tú cestu do pekla nejak skrášliť? Prechádzali sme krásnou horskou cestou plnou zákrut, ktorá viedla cez Beskydy. Tie Beskydy. Niečo mi bolo na nich také známe. Jasné, veď tu v týchto lesoch vládne Radegast. Isto tu nájedme aj pivo. A aj sme našli...

Do navigácie sme si zadali Pustevy nad Radhošti a dostali sme k rampe na parkovisku. Ďalej to už nešlo. Pán čo vyberal parkovné mi vysvetlil, ako sa dostať ku soche. Pokračoval ďalej v rozhovore a rozhadzoval rukami na všetky strany. Ukazoval...Tam sú Pustevny. Tam je Stezka Valaška (Nejaký chodník korunami stromov).  Vy choďte tam do lesa.  Lesným chodníčkom po kamenných schodoch sme sa za pol hodinku dostali ku soche Radegasta. Dominik sa celú cestu modlil za kúsok piva v tom teple. A jeho tajné modlitby v tom lese asi vypočul ten Radegast, pretože priamo pod sochou bol stánok v ktorom čapovali "Radka". Prešli sme sa aj k tým Pustevnám. Aj keď doteraz neviem, čo to tá Pustevna vlastne je. Asi tým mysleli, tie pekné maľované drevené chalúpky. 

S pokročilou hodinou sa poberáme ďalej. Slnko už pomaly začína zapadať a my sme niekde pred Ostravou. Do pekla sme tento deň nedošli. Nevadí, veď sme na výlete. Vygúglime  nejaký blízky autokemp. Frenštat pod Radhoštem. Fakt pekný camp s čistou sprchou na žetóny, kuchynkou a upraveným okolím. Bolo v ňom celkom rušno. Autá, karavany, stany, kopec detí čo sa tu premávali na bicykloch a motokárach. Letné prázdniny sú bezpochybne za dverami. Ten náš mini stan sme postavili celkom rýchlo. Zostalo nám teda dosť času na večerné vysedávanie v bufete. 

Ráno sme sa nasúkali sa do tých čiernych moto skafandrov a vyrazili na cestu. Prvá zastávka bola Ostrava.  Krátko pred deviatou ráno sme dorazili do priemyselnej časti Vítkovice. Obrovský komplex starej bane a železiarne dodávali tú pravú atmosféru k nášmu výletu.

Všade navôkol obrovské železné priemyselné stavby a pomedzi ne urobené chodníčky pre turistov. Celý komplex sa domáci snažili využiť naplno. A namiesto toho, aby areál schátral a rozkradol sa, teraz žije ako výborná atrakcia. V obrovskom plynojeme sa nachádza koncertná hala.

Druhá vysoká budova schováva lezeckú stenu. Na špici jednej z vysokých pecí je kaviarnička s parádnym výhľadom. Samozrejme, že sme využili možnosť posedieť si v tejto netradičnej kaviarni, ktorá pripomína šrób. Preto má aj názov Bolt Tower.

Vyviezol nás sem personál cez dva výťahy za poplatok 200 korún. V cene vstupenky bola aj tá kávička.  Prechádzka v týchto priestoroch mala svoje čaro.

Keby máme viac času a neponáhľame sa do toho pekla, tak sa určite ešte zastavíme vo Svete techniky. Budova plná rôznych technických noviniek, ktoré by sme si mohli odskúšať. Pani na recepcii nám ale povedala, že interaktívna prehliadka za 260 korún trvá približne tri hodiny. Žiaľ, toľko sa tu zdržiavať nemôžeme. 


Navigácia nám ukazuje smer Poľsko. A nad hlavami sa nám začali kopiť ťažké tmavé oblaky. Dnes to vyzerá na dážď. Rúbeme si to po poľskej diaľnici asi pol hodinu. Nuda. Tá cesta na diaľnici nám nič neprinášala. Na benzínke sme zadali do navigácie cieľ mimo diaľnic. Museli sme to otočiť naspäť na Čechy smer Jeseníky. Keď som sa obzrela za seba videla som tie ťažké tmavo-modré oblaky plné vody ako sa nízko vznášajú nad domami. V duchu sa modlím, aby sme tomu búrkovému mraku ušli.  Smer jazdy sme mali správny. Búrka bola za chrbtom, nie pred nami. Cestou sme narazili na malý motorest hneď vedľa cesty.

Pekné posedenie vonku, kde rozvoniavala fazuľová a hrachová polievka z poľnej kuchyne.

Pred motorestom stálo pár motoriek, áut a bicyklov. Scéna vystrihnutá ako z poľského Route 66. Do pierogov mi začali padať prvé kvapky dažďa. Balíme taniere a sťahujeme sa pod strechu, kde sme prečkali malú prehánku. 


Konečne nebolo sparno. Kvapky padali na rozpálený asfalt a rýchlo sa odparovali. Utreli sme z motorky kvapky vody, sadli a vyrazili vpred.  Za krátku chvíľu sme opäť prechádzali České hranice pekným horským prechodom. Vleteli sme do dedinky Česká Ves. Na plote jedného domu videla tabuľa " Veterán múzeum". Preleteli sme okolo, ale na najbližšej križovatke motorku otáčame k tomuto miestu. Milá pani nám porozprávala o ich veterán klube a previedla nás cez garáž s exponátmi. Takmer všetky vystavené motorky boli funkčné. Vyvetrajú ich vždy na nejakom zraze. Staré Jawy, vojenské motorky, bicykle a aj starý mercedes. Bola to taká pekná zastávka na našej ceste. 

Pozrela som na hodinky, ktoré ukazovali niečo cez šesť hodín. Hm, asi by bolo vhodné, nájsť si opäť kemp. V obci Jeseník sme sa ubytovali v kempe Bobrovník. Po zaplatení 180 korún nám pani oznámila vetu. "Najděte si suché místo pro ten stan, máme tu dost mokro." Tak díky.
Suché miesto sme našli pod jedným ihličnanom,vedľa kempujúceho Nemca v karavane. Po utáborení dostal Nemec bojovú úlohu. Za plechovku jedného "Plzníka" nám strážil veci a my sme mohli ísť na prieskum okolia.

Miestny obchod a  vyhliadková veža Zlatý Chlum. Noo, s tou vyhliadkou to bolo trošku komplikovanejšie. GPS ukázala cestu, až ku vyhliadke, ale po prejdení asi piatich kilometrov nás chcela milá GPS poslať na lesnú cestu. Skúsili sme po nej prejsť, niekoľko metrov. Ale cesta zničená po drevoťažbe, nebola vhodný terén pre nás. Odstavili sme motocykel na lesnom rázcestí. Tabuľka na strome ukazovala ešte 4 kilometre ku cieľu, hodinky ukazovali pol ôsmej. No nevadí, Zlatý Chlum sme si pozreli na obrázku a otočili sa naspäť do kempu.


Tento kemp bol trošku viac socialistickejší a skromnejší. Vrátili sme sa v čase o pár desiatok rokov dozadu, ale nám to nevadilo. Všetko, čo sme potrebovali, bolo po ruke. Kuchynka, čisté toalety, sprcha a náš malý stan.



Ráno tretí deň. Tento deň by sme už mohli dôjsť do cieľa. Štartujeme smer Jeseník - Dlouhé Stráne.

Tam by sa mala nachádzať celkom pekná prečerpávacia vodná nádrž a elektráreň. Prechádzali sme horským prechodom, ktorý je určite rajom pre motorkárov.

Krásny asfalt, zákruty a všade naokolo krásna príroda. K prečerpávacej nádrži sme sa nedostali. Na parkovisku nás zastavila značka zákaz vjazdu. K elektrárni to bolo ešte päť kilometrov pešo. Vonku  hrozné teplo a kráčať v tých motorkárskych otepľovačkách päť kilometrov by bol zabijak. Vzdali sme sa opäť ďalšieho cieľa, ale raz sa sem vrátime,najlepšie na bicykloch. 
Prechádzame cez Dolní Moravu. Nechápem tomu názvu, veď podľa správnosti sa práve nachádzame na severnej, čiže hornej Morave. Ale tak nech si to tu volajú ako chcú, je tu pekne. Úzke cestičky pomedzi chalupy a vesnice, polia plné jačmeňu a obilia, sem-tam malá hospoda pri ceste.  V diaľke na kopci sa rysovala silueta Stezky v Oblacích. Veľká drevená opacha na štýl Bachledky, postavenú na kopčeku. Táto Stezka tu už pár rokov láka turistov. Nás však neprilákala. 

Cesta cez Dolnú Moravu bola obsypaná starými vojenskými bunkrami a objektmi. Snáď každý kilometer sme jeden uvideli niekde na vŕšku. Nemohli sme si nechať ujsť možnosť,  prejsť sa po takomto betónovo-železnom čude, ktoré stálo opustené a zarastené v tráve. Tento bunker si zrejme pamätá bombardovanie z druhej svetovej vojny. Dopad strely ohol železné výstuhy steny a odlomil kusy betónu. 

Nastali aj menšie technické problémy. Na displeji sa rozsvietila kontrolka. Výmena žiarovky. To nieje predsa žiadna katastrofa, a tak sme zastavili na čerpačke. Kúpili sme žiarovku, nanuky a vymieňali. Znie to veľmi jednoducho, ale dostať sa do toho malého priestoru a napchať žiarovku, tam kam patrí nebolo vôbec, ale vôbec jednoduché. Zo svetla sa vysypala malá kovová sponka a napchať ju spolu so žiarovkou na to správne miesto si vyžadovalo istú dávku trpezlivosti. 

Paráda, hotovo. Spokojný s heroickým výkonom sme sedeli na obrubníku a pozerali sa na motorku. Niečo tam, ale chýbalo. Však my sme nemali skrutku, ktorá mala držať hlavný stojan.

Ten držal, len na jednej skrutke. Pani z čerpačky nám ponúkla pomocnú ruku. Ochotne našla podobnú skrutku aj s matičkou a zachránila nás. Mohli sme pokračovať ďalej. 


Náš ďalší cieľ, ktorý sme mali cestou bola protipovodňová nádrž Les Království. A bola to fakt pekná zastávka. Celá priehrada s vežičkami pôsobila fascinujúco.

V bufete s výhľadom na priehradu sme presedeli v chládku dobrú hodinku. Pozrela som na hodinky. Hmm, ani dnes to nestihneme do toho pekla. Tento deň sme sa dopracovali iba do Liberca. Ďalej to už nešlo. Prespali sme u švagrinej a ráno vyrazili ďalej...

Za 35 kilometrov by sme mali doraziť na miesto. A krátko pred obedom sme tam aj naozaj dorazili.. Hell's Mine / Pekelné Doly.

Na odbočke k Dolom bola osadená tabuľa "zákaz vstupu autám". Nás táto tabuľa neobmedzovala, a tak sme vybehli na motorke priamo ku vchodu. Stáli sme pred bránou do najväčšieho prieskovcového podzemia v Európe, ktoré je prístupné pre motorkárov. Vošli sme do podzemia.

Vonkajšia teplota hneď klesla o pár stupňov nižšie. Na stenách lucifer, pavúky a rôzne príšerky, na zemi biele čiary pre jazdcov, pod klenbami posedenie na gaučoch a pri východe bar.

V tom motopekle to vôbec nieje zlé. Majú tu všetko od piva až po palacinky. Z motorky sme si objednali nealko pivo a zvalili sa na gauč.

  Vo vnútri je zákaz parkovať. Vonku je dosť veľa miesta na parkovanie. Stálo tam množstvo motoriek. Desať hodín ráno a už sa to tu hemžilo strojmi. Poznávacie značky vozidiel patrili Čechom, Poliakom, Nemcom a Slovákom. 

Bolo tu fajn, ale celý deň sme tu stráviť nechceli.

Na západe Čiech sú veľmi krásne miesta. My sme sa vybrali priamo do kolísky turistiky.

Ku Pravčickej bráne viedol lesný chodník a tak motorky zostali na parkovisku. Za necelú hodinku sme stáli pod staručkým horským hotelom, ktorý bol postavený na skalných bralách. Dotankovali sme tekutiny a vrátili sa naspäť na parkovisko.

Ten jednodňový výlet sa nám trošku natiahol. Po ceste domov nám niekde vo vesnici došiel benzín. Ako je to možné ? Ľahko. Ukazovateľ nádrže bol pokazený. Odhadom na jednu nádrž sme mali spraviť 300 km. Podľa toho sme sa aj riadili. Chyba nastala vtedy, keď sme zabudli sledovať prejazdené kilometre. Na ukazovateľovi svietilo číslo 334 km. Najbližšia čerpacia stanica bola 7 kilometrov. Riešenie sa našlo rýchlo. Svahovitý pozemok s pekne upraveným trávnikom, to sa rovnalo benzínovej kosačke. Áno, benzín. To sme potrebovali. A tak aj bolo, pán z pekne upraveného dvora nám predal za 100 korún liter a pol benzínu.

To bol asi najdrahší benzín, ktorý sme kedy tankovali, ale keď človek nemá na výber. Nádrž vcucla benzín a my sme boli zachránený. 

Cesta domov už nebola plná zastávok. Tlačil nás čas a búrka. Jedna malá zastávka v Mlade Boleslav, kde sme poobzerali staré škodovky a znova sme sedeli na dvojkolesovom tátošovi.

Tentoraz tá búrka nebola za chrbtom ale rovno pred nami. Blesky v diaľke ožarovali oblohu a my sme rozmýšľali nad našimi nepremokmi v kufroch. Pri Brne nastal čas na nepremokavý komplet. Vyzerali sme ako dve tučné muchy na motorke. Ale nepremok splnil účel. Bolo v ňom teplo a neprepustil ani kvapku. Po pravej strane plieskali blesky a z ľavej strany to tiež nevyzeralo ružovo. Zmokli sme, ale búrka nás našťastie zastihla iba okrajom. Domov sme došli za tmy krátko po polnoci. 

Tak vznikol z nášho jednodňového výletu päťdňový. Do toho motopekla sa išlo fakt ťažko. 500 kilometrov sme zdolali za štyri dni. A za to všetko môže severné Česko. Beskydy, Jeseníky, Krkonoše, krásne horské prechody, vidiek, chalupy a vesnice. Tu sa človek stratí v čase, pretože tu je stále čo obdivovať.  Cestou sme videli toľko zaujímavostí, že by bola škoda iba preletieť okolo a nezastaviť sa. Na tejto našej ceste úplne platilo pravidlo, že už samotná cesta sa stala cieľom. 

Saška Uhlárová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mayovú na čele konzervatívcov aj v premiérskom kresle nahradí Johnson

Mayová oficiálne oznámi svoju rezignáciu na premiérsku funkciu v stredu.

Finančný expert z východu rozbehol pyramídovú hru

Generálneho riaditeľa bardejovského futbalu obvinili zo zločinu a prečinu.


Už ste čítali?