reklama

Naprieč Rumunskom po najkrajších cestách sveta Transfagarašan a Transalpina

Tento rok sme si uplietli na seba bič v podobe 4200 kilometrov strávených v sedle motorky. Zadnice nás teda boleli, ale za odmenu sme videli krásne balkánske krajiny. Prechod cez Rumunsko mal svoje čaro a o ňom poviem viac.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

1.deň Cesta Slovensko - Rumunsko

S pohľadom Číňanky s mierne opuchnutou tvárou som stála vedľa motorky. Pozerala sa na Dominika ako upevňuje kufre. Bolo celkom chladné ráno. Prvé slnečné lúče sa iba predierali na svet spoza kopcov. Zo stavu rannej hibernácie ma prebrali slová. "Nasadaj, už ideme"....

Cesta netrvala dlho. Za pár minút sme už stáli na miestnej benzínovej pumpe a čakali ďalších účastníkov zájazdu, ktorí sa dali ukecať na tento niekoľko tisíc kilometrov ďaleký výlet do cudziny. Zvolenská diaľnica bola zaliata hustou hmlou, ktorá sa tiahla až po Lučenec. Ostrý studený vzduch narážal do textilnej kombinézy a snažil si nájsť cestičku k teplému jadru, ktoré sa v kombinéze schovávalo. Takéto nehostinné počasie nás vyprevádzalo zo Slovenska. Kolesá motocyklov sa zastavili až za hranicami. Na prvej maďarskej pumpe sme na seba obliekali všetko teplé oblečenie, ktoré sme mali v kufroch. Septembrové rána bývajú veru svieže. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Cez Maďarsko sme doslova "prebehli na jeden nádych". Miškovec, Debrecín...Stále smerom na Ártánd. Leteli sme po maďarskej diaľnici. Rozprávala som do svojho interkomu niečo o bolesti zadku, keď tu zrazu som začula v slúchadle "puk".... V tej rýchlosti som tomuto zvuku nevenovala moc veľkú pozornosť. Až po niekoľkých sekundách som si uvedomila, že z interkomu sa neozýva žiadne šušťanie ani hlas. Bolo úplné ticho. Hm, napadla ma jedna vec, ale tajne som dúfala, že to tak nebude. Opatrne som zdvihla ľavú ruku a položila som ju na ľavú stranu prilby. NIČ. Nebolo tam nič... Okamžite som sa otočila. Videla som iba trojprúdovú diaľnicu a dve autá, ktoré upaľujú za nami. Myšlienku na návrat, som v milisekunde zavrhla. V spätnom zrkadielku obzerám miesto na prilbe, kde bola kedysi upevnená mini vysielačka. Ostal po nej iba držiak a plápolajúci káblik s koncovkou. Opatrne som poklepala Dominika po ramene a ukázala mu zovretú päsť s vystretým malíčkom a palcom. Následne som pokrčila ramená a ukázala na diaľnicu za nami. 
Pochopil to ... Ale nadšený teda nebol. Výlet sa iba začal a ja som už odpálkovala interkom. Našťastie iba tú lacnejšiu verziu, objednanú z jednej čínskej stránky. Ak by mal niekto záujem, leží tam niekde na diaľnici, možno dvadsať kilometrov od rumunskej hranice...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred vstupom do Rumunska sme museli tankovať. Kto by to bol povedal, že ikona cestovnej motorky GéSko bude na suchu a Guzika mala ešte pol nádrže. To nejak súdruhovia z NDR nedomysleli.

Hraničný prechod
Hraničný prechod 

Za malú chvíľu sme prechádzali cez hraničný prechod Bors. Toto bola moja prvá návšteva Rumunska. Hneď na hraniciach som si zamenila v zmenárni rumunské rony. Bola to malá plechová búdka, okolo ktorej pobehovalo zopár túlavých psov, ktoré nikomu nepatrili. Postávali tu aj miestny čávovia. Zrejme majitelia zmenárne. 

Obrázok blogu

 Kurz...neviem či bol moc výhodný, ale pre istotu sme mali ich domáci "keš". Pohli sme sa hlbšie do krajiny. Vlajka, vlajka, vlajka. Stĺp s vlajkou, dom s rumunskou vlajkou, lampa s vlajkou. Všade boli rumunské vlajky. Dediny, mestá, vidiek, či len pamätník vedľa cesty. Malé vlajky, veľké vlajky...Plot natretý na modro, žlto, červeno. A keby sme náhodou za zákrutou zabudli v akej zemi sa nachádzame, vedľa cesty leží kameň natretý v rumunskej trikolóre.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vlajky na stĺpoch
Vlajky na stĺpoch 

Po niekoľkých kilometroch pribudli k vlajkám aj psy. Malé, veľké, chlpaté, krátkosrsté, čierne, biele, strakaté. Paleta bola pestrá. Pouličné zmesky pri ktorých som nemala ani najmenšie tušenie, akým krížením mohlo vzniknúť to štvornohé čudo. Vedľa cesty sedelo niečo ako vlčiak krížený s jazvečíkom. Tak, a už som videla všetko...

Okolo štvrtej poobede nás zmohol hlad. Na benzínke sme si rozložili náš vlastný bufet. Rezne boli nevyhnutnou súčasťou batožiny. Doteraz som vedela o boxeroch motoroch iba to, že majú dva valce a dosť zohrievajú nohy pri jazde. A od dnešného dňa viem o nich aj to, že sa na nich dobre zohrievajú rezne...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Boxer a rezeň
Boxer a rezeň  

Ubytovanie sme mali rezervované o tri hodiny vzdialenej Turde, takže sme sa nemali kam ponáhľať. Pozorovala som okolité dedinky, mestá, cesty. Domáci pracovali na svojich roliach. Schovávali úrodu. Chystali sa na zimu. Takmer v každom dvore, bola veľká kopa sena. Sem tam sme museli obiehať drevený voz s pohoničom. Občas prebehol cez cestu nejaký ten dobytok, alebo pes. 

Obrázok blogu

Takto sme sa kochali rumunskou architektúrou, cestami a čerstvým vzduchom. Až do momentu, keď sme sa zaradili za kamión plný kureniec. Hodnú chvíľu sme nemali možnosť urobiť vyhýbací manéver. To bol teda parádny zážitok...

Kamión kureniec
Kamión kureniec 

Kamión kureniec sme nakoniec obehli a okolo ôsmej večer sme dorazili do malého penzióniku. Parkovisko bolo pod kamerami, čo bolo jedno veľké plus. Večer sme sa vybrali preskúmať život v meste. Lacné ubytko, lacné jedlo, lacné pivo. Začalo sa mi tu páčiť. Sem tam prebehol pomedzi stoly nejaký pouličný pes, ale inak to tu vyzeralo ako v Bystrici na námestí. Komunikácia s čašníčkou nebola náročná. Slovo "beer" poznajú aj v tejto zemi...

2. deň Salina Turda a Transalpina 


Toto mesto sme si vybrali takticky. Nachádza sa tu obrovská soľná jaskyňa. Na internete sme sa dočítali titulky ako "najkrajšie miesto pod povrchom zeme...." alebo ako "najoriginálnejšie miesto na zemi" a podobne. Ráno sme vyrazili smerom k tejto nádhere. Futuristický dizajn budovy prezradil, že sme na mieste. Bola to jediná moderná stavba v okolí. Na Rumunsko trochu drahšie vstupné, 8 eur na hlavu, ale oplatilo sa. 

Vchod do jaskyne Salina Turda
Vchod do jaskyne Salina Turda 

Pohltili nás útroby jaskyne. Všade navôkol bola soľ. Steny sa leskli. Mali rôzne úhľadné tvary. Osvetlenie jaskyne hralo s okolitým povrchom hru na tiene. Vzduch sa tiež zmenil.

Zostupovali sme do jaskyne
Zostupovali sme do jaskyne  

Prechádzali sme dlhou chodbou, ktorá nás doviedla k drevenému schodisku. Bolo takmer celé pokryté kryštálikmi soli.. Opatrne sme klesali dolu po strmých a klzkých schodoch. Vypľulo nás v obrovskej miestnosti. Menšie ruské koleso, ping-pongové stoly, tenisový kurt, minigolf. To všetko tu bolo, dokonca aj malé loďky na ktorých sa dalo plaviť po jazierku. K veľkolepej atmosfére dopomohlo jedinečné osvetlenie jaskyne. Cítila som sa ako mravec v katedrále. Ani sa nečudujem, že tu natáčali niektoré scénky z Batmana. 

Salina Turda
Salina Turda 
Jazierko s loďkami
Jazierko s loďkami 

Okrem jaskyne sme mali tento deň naplánovanú jednu krásnu trasu. Cestu 67C. Známejšia je pod názvom Transalpina. Na nete sme si o nej čítali veľa, veľa článkov. A hlavne na rôznych moto fórach sa o nej rozplývali jazdci. Prechádzali sme peknou horskou cestičkou, ktorú lemovali z oboch strán vysoké ihličnany. 

Obrázok blogu

Zastavili sme sa až na priehrade Tau Bistra. Bola to len krátka prestávka.

Na priehrade Tau Bistra
Na priehrade Tau Bistra 

Zákruty sa točili doľava, potom doprava, potom o 180°. Radosť naklápať. Zastavili sme na ďalšej priehrade. Osadená tabuľa prezrádzala, že sme vo výške 1259 m.n.m. Na parkovisku postávala početná skupina motorkárov. Tiež tu vytriasali ruky a naťahovali stuhnuté svaly. 

Parkovisko pri priehrade Osam
Parkovisko pri priehrade Osam  

Užívala som si prírodu navôkol. Prdkali sme si to po asfaltke plnej zákrut a zrazu.........skok...a koniec cesty. Z ničoho nič štrk a poľná cesta. Úsek mal asi 30 metrov a potom zas krásna asfaltka. Bez žiadnej značky, upozornenia. Fú, to bolo o chlp. O pár minút sme prišli na križovatku Obârşia Lotrului, kde bolo pár stánkov so syrmi, klobásami, kožušinami a magnetkami. Bola tam aj reštaurácia, ktorú okupovali už nejakí motorkári. Zastavili sme sa aj my. 

Obrázok blogu

Objednali sme si štyri kávy, dva čaje, na ktoré sme čakali vyše pol hodiny. Pani mala hrozne veľa práce, bola na všetko sama, a tak sme sa neodvážili, dať si nejaký ten hlavný chod. Možno by sme tam sedeli dodnes.... V stánku so syrom sme si od babky kúpili bochník ovčieho syru, domácu slaninu a boli sme s jedlom vybavený.

Obrázok blogu

Cez cestu prebehlo zopár túlavých psov a my sme sa pobrali ďalej. Cestu Transalpina sme hodnotili samou chválou. Zatiaľ dve a pol hodiny krásnej jazdy na motorke lesom. Až na ten moment, keď sa cesta stratila.

Obrázok blogu

Popravde som si myslela, že tú najväčšiu parádu máme za sebou. Stúpali sme stále vyššie a vyššie a zrazu stromy zmizli. Nevedela so sa vynadívať na ten obraz, ktorý sa mi naskytol. Ostala len holá pláň. Suchá tráva viala vo vetre cez ktorú sa tiahol pokrútený asfaltový had až za obzor. Wau ! Tadiaľ ideme. Krížom cez hrebeň pohoria.

Hrebeň Transalpiny
Hrebeň Transalpiny 

Tak až toto je tá časť cesty, ktorú tak ospevujú jazdci všetkých zemí, docvaklo mi. Ani sa im nečudujem. Vystúpali sme približne do výšky v akej je u nás Chata pod Rysmi. Výhľad do doliny z každej strany. Boli sme tak vysoko, že v okolí nebolo vyššieho miesta.

Obrázok blogu
Zvlnená cesta na vrchol
Zvlnená cesta na vrchol 

Bočnou nespevnenou cestičkou sme sa dostali k vysielaču. Bol tu krásny výhľad na celú tú nádheru. Celú tu atmosféru dopĺňalo stádo oviec s pastierom. 

Obrázok blogu
Pastier
Pastier 

Od tohto miesta začalo klesanie až do dedinky Novaci.

V moto nebi
V moto nebi  

150 kilometrov zákrut sme nechali za chrbtom a ponáhľali sa do vopred "zabukovaného" penziónu. Do mesta Albeștii Pământeni sme prišli so zapadajúcim slnkom. Hladní a unavení. V meste po západe slnka "zdochol pes". Nájsť otvorenú reštauráciu bolo nemožné, a tak sme si museli vystačiť so zvyšným bochníčkom syru a pár drobnosťami z miestnej večierky. 

Penziónik Pensiunea Lacul Albesti
Penziónik Pensiunea Lacul Albesti 

3. deň Transfagarašan a Drákulov hrad

Budík mi zvonil ráno o siedmej. Opäť nás čakal dlhý deň pri ktorom popapáme množstvo kilometrov. Oproti včerajšku sa ochladilo o pár stupňov a šance, že tento deň ostaneme v suchu sa tiež zmenšili. Nad hlavami sa premávali ťažké tmavomodré mraky. Pár kilometrov sme išli po diaľnici, no o chvíľu sme odbáčali na menšiu cestu medzi les. Scenár sa začal opakovať. Zákruta, zákruta, most, zákruta, most, most....priehrada. 

Obrázok blogu

Zastavili sme na obrovskej priehrade Vidraru Dam. Strašne tu fúkalo, urobili sme pár záberov a pokračovali ďalej. 

Priehrada Vidraru
Priehrada Vidraru 

Cestu lemovali opäť vysoké smreky. Zákruta v ľavo, zákruta v pravo, most , zas ľavotočivá zákruta, medveď... Skoro sme z motorky spadli. Na ceste sedel maco a pozeral prekvapene na nás. Ten začudovaný pohľad sme mu opätovali aj my. Opatrne sme prešli okolo neho, no s ním to ani nehlo. Však čo sa čudujeme? Jazdíme mu v jeho obývačke. My sme tu hostia, on je tu doma. 

Obliekame nepremoky
Obliekame nepremoky 

Na prilbu mi začali dopadať prvé kvapky dažďa. Bubnovanie začalo byť intenzívnejšie. Museli sme zastaviť. Navliekli sme sa do smiešnych nepremokavých kombinéz. Katarína na seba navliekla svoj rybársky pršiplášť a Marek oblek krotiteľa duchov. Malá prehánka nás neobišla. 

Kozmonauti
Kozmonauti  

Aj keď už nepršalo, "nepremoky" sme si nechali na sebe. Teplota klesla opäť dole a v nepremokoch aspoň neprefukovalo. Stromy už zmizli, ale nenaskytol sa pohľad na hrebeň, ako na Transalpine. Stúpali sme totiž kotlinou hore . Pred nami sme videli iba horu, po ktorej sa vlnila cesta plná mini mostov a výklenkov.. A tam niekde na vrchol hory sme išli. 

Obrázok blogu

Cestu nám skrížilo aj stádo oslov. Splašene pred nami utekali po asfalte. Kúsok pred vrcholom zastavujeme vedľa cesty. Spoločná fotka musí byť. Urobila nám ju mladá nemka, ktorá vyskočila zo staručkého hipisackeho volkswagenu. 

Obrázok blogu

Prešli sme cez najdlhší tunel Balea na tejto trase. Ten nás vyplul na druhej strane pohoria. Veľké parkovisko, hotel a kopec stánkov.

Druhá strana za mostom
Druhá strana za mostom 

Dlho sme sa tu nezdržali bola strašná zima. Začal dokonca poletovať sneh. To sa dalo čakať, veď bola polovica septembra. Cesta býva otvorená iba sezónne a na konci septembra - októbra ju zatvárajú. Záleží od snehovej nádielky. Taký je Transfagarašan. 

Zo sedla sme už iba klesali. Na druhej strane pohoria sa nám ukázala typická panoráma Transfagarašanu. Fotogenicky pokrútená cesta, ktorá sa ťahala celou dolinou. 

Transfagarašan cesta
Transfagarašan cesta 
Obrázok blogu

Zišli sme až do doliny na diaľnicu. Po pravej strane sa tiahol vysoký masív Fagarašských vrchov. Pred niekoľkými hodinami sme boli na druhej strane tejto kopcovitej barikády. 

Prechádzali cez mesto Făgăraș, okolo krásnej katedrály so zlatými kupolami. Pekné moderné mesto. No nezastavili sme sa.

Katedrála vo Fagaraši
Katedrála vo Fagaraši 

Kľúč zo zapaľovania sme vytiahli až v obci Bran. Nad malým námestím sa vypínal pekný malý hrad s vežičkami. Pod hradom bolo veľa obchodíkov v ktorých predávali cesnak, drákulove zuby, malé rakvičky ako pokladničky, magnetky. Všetko s Drákulovou tematikou. 

Hrad Bran
Hrad Bran 

Boli sme sa pozrieť aj v hrade. Kde bolo asi "milión" ľudí. Tí sem chodia v domnení, že sa prechádzajú po chodbách bájneho hradu. Ale pravdou je, že tu krvavý gróf nepôsobil . Jeho pravý hrad sme videli ráno, keď sme sa rútili zákrutami Transfagarašanu. Stál v transylvánskych lesoch na kopci a strážil kľukatú cestu. 


Po tom, čo nás ozbíjali na preplnenom fejkovom hrade o 8 eur (vstupné), pohli sme sa ďalej. Cesta ešte pokračovala zákrutami, ale príroda okolo sa mi začala podobať na švajčiarsky vidiek. Zelená tráva na rozľahlých pasienkoch.

Obrázok blogu

Elektrické oplotky, kravy, ovce, salaše. Samozrejme na každom salaši viala rumunská vlajka. Vo dvoroch kopy sena. Dolinou sa tiahla symfónia kravských zvoncov.

Seno
Seno 

 Dnešný deň nás čakalo už iba ubytovanie a posteľ. Ponáhľali sme sa do mesta Craiova, aby sme prišli ešte pred zotmením. Ale tento náš plán nešiel, tak ako sme si mysleli. 

Slnko už zapadlo a my sme odcházali z benzínovej pumpy. Jeden tátoš si ale zmyslel, že bude štrajkovať. Tučné modré Varadero nejavilo známky života. Ešte pred piatimi minútami vrčalo pod plechovou strechou čerpačky a zrazu nič... Nesvietia budíky, nechytá zapalovanie, jednoducho je mŕtva. Našťastie chalani mysleli na všetko. Marek vytiahol z batohu skúšačku na káble, gola sadu a hľadal problém. Zo šera sa stala medzitým tma. S čelovkou na hlave a jednou rukou pod kaputážou pátral po záhade. Aj ju našiel. Preseknuté káble. Keďže bolo treba torxový klúč, ktorý zrovna nikto nemal, ani pán pumpár. Chcelo to nejaký plán B. Improvizovať. Marek to vymyslel provizórnou opravou na "Jožka"...

Opravené :)
Opravené :) 

Mohli sme sa pohnúť ďalej. Do 5 kilometrov vzdialenej ubytovne v meste Caracal. Tu sme strávili poslednú noc v Rumunsku. 

4. deň Rumunský vidiek 

Ráno sme sa pobrali z ubytovne. Cez okná nás sledovali všetci robotníci, ktorí pracovali v ten deň na ubytovni. Zakývala som do okna, cez ktoré vykúkali zvedavé tváre. 

Plné okno zvedavcov
Plné okno zvedavcov 

Dnes nás čakal prechod cez Dunaj do Bulharska. A práve cesta medzi mestom Caracal a Dunajom sa mi zaryla do pamäti. Tu začalo to pravé sedliacke... Pred dvoma dňami som s údivom sledovala dokonalú cestu v horách, krásnu prírodu, mestá a teraz....Teraz sme sa vrátili v čase dvadsať rokov dozadu. Spevnené komunikácia prestala na chvíľu existovať. Na prašnej ceste nechávame za sebou kúdol zvíreného prachu a zeminy. Sme dobre ? GPS nás poslala po bočnej zabudnutej ceste.

Niekde na konci sveta...
Niekde na konci sveta... 
Salaš ? Záhradný domček ?
Salaš ? Záhradný domček ?  

Po pár kilometroch sme natrafili na asfaltku.Vbehli sme do dedinky. Malé domčeky s drevenými plotmi pozbíjaných zo zvyšných dosiek. Hrnčeky na plotoch a pred plotom lavička, na ktorej vysedávala babička s dedkom. Pozerali po nás ako na zjavenia. Deti nám kývali, utekali za nami. Jeden chlapec, chudák, tak sa otáčal, že vbehol kolesom do kanála a prekoprcol sa aj s celým bicyklom. Vo vzduchu sa niesol zápach spaľovaného dreveného uhlia a vypálenej buriny z rolí. Vyšli sme z dedinky za nami bežalo ešte zopár miestnych psov. Stretli sme voz s koňom, potom ďalší a ďalší. Auto sme nestretli už dobrú pol hodinu. Na vozoch sa viezli starý, mladý, deti, psy.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

S údivom som sledovala tú scenériu navôkol. Prechádzali sme okolo rozľahlého kapustového pola. Na jeho okraji sedeli babky v kruhu, ručníky na hlave, starostlivo čistili kapustné hlávky. Tá scéna bola ako z fotografií, ktoré mi ukazovala babka, keď chodila na družstvo pomáhať. 

Obrázok blogu

Vleteli sme do ďalšej obce. Tu bolo síce zopár starých áut, ale stále tu prevládali vozy. Pred domom sedel pán na prevrátenom plechovom vedre. V rukách vrtel kukuricu a mal pred sebou tri kôpky. Nevylúpanej, vylúpanej a prázdnych šúľkov. Otočila som zrak na druhú stranu, kde sa viezla na voze staručká babička v ručníku. Švihla bičom do vzduchu a silno držala opraty v rukách. Scéna ako z filmu Červené víno, preletelo mi hlavou. Pred sebou vidím voz plne naložený senom. Obiehame ho a ja zistím, že voz ťahala postaršia pani, nie kôň. Po prašných chodníkoch sa naháňali ušmudlané decká za loptou. Na zástavke stálo zopár ľudí s igelitkou v ruke. Zrejme čakali na miestny spoj. Vedľa cesty predávala pani zeleninu v provizórnom zelovoci. Poukladaná bola na drevenom stolíku, ktorý mala vytiahnutý pred domom. 

Babička
Babička 

Jedno mi bolo, ale divné. Za celý ten čas, čo sme míňali tieto dedinky, som nevidela ani jedného človeka, ktorý by počas kráčania ťukal do telefónu. Alebo, len tak stál na okraji ulice či zastávke a ťukal do tej čarovnej krabičky. Nevidela som vlastne žiadneho človeka s telefónom pri uchu. Tento úsek bol ozajstný návrat do minulosti. 

Túto parádnu zabudnutú cestu, na ktorú sme zablúdili vďaka GPS, sme zdolali za hodinku. Návrat do prítomnosti prišiel až na Rumunsko-Bulharskej hranici, kde sme čakali dve hodiny na kompu Vama Bechet. Medzitým sa ku nám infiltrovala skupinka túlavých psov. Žobrali žrádlo, ležali v chládku motoriek a čakali na kompu s nami...

Traja štvornohý žobráci
Traja štvornohý žobráci 
Čakanie na kompu
Čakanie na kompu 

Na vlnách Dunaja opúšťame túto zaujímavú krajinu, ktorá vo mne zanechala nezabudnuteľné spomienky. Pred nami je ešte dlhá cesta cez Bulharsko do Grécka a Albánka, ale o tom napíšem v ďalšom článku. Papa. 

Komu sa nechce čítať...krátky zostrih z cesty tu https://www.youtube.com/watch?v=KYnW9ArXjEY&t=91s

Saška Uhlárová
 

Saška Uhlárová

Saška Uhlárová

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Rada cestujem, spoznávam, objavujem. Občas sa zúčasním nejakého šialeného výletu, ktorý mi spestrí všedné pracovné dni. A tak, rada sa podelím o tieto zážitky. Nech sa pobavíte... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu