Albánsko na motorke

Autor: Saška Uhlárová | 16.11.2019 o 13:32 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  3635x

Na našom motovýlete sme sa presúvali z Rumunska smerom na juh. Tisíc kilometrov sme nechali za chrbtom. Tešili sme sa na nový cieľ. Albánsko o ktorom sme veľa počuli a čítali...

Na kompu cez Dunaj nás vyprevádzali rumunské túlavé psi. Krátku plavbu sme si užívali, každý po svojom...

V Bulharsku nás na colnici privítali sprchou. Ale bola to naša chyba. Pred nami prechádzalo auto cez mini bazén v ktorom sa zrejme očistili kolesá. Ponad tento bazénik bola postavená rampa s postrekovačom. Každé prechádzajúce auto pokropili. Vyrazili sme za autom a dostali sme chlórovú sprchu aj my. 

Po prejdení prvých kilometrov sme hneď pocítili, že sme v inej krajine. Túlavých psov bolo menej, neboli tu kopy sena, drevené vozy, ani vlajky na stĺpoch. Vzduchom sa niesol štipľavý pach vypaľovanej trávy. Tá sa vypaľovala vo veľkom. Niektoré úseky cesty boli lemované čiernymi obhorenými stromami a torzami kríkov. Prechádzali sme oblasti kde horeli veľké polia. Domáci obyvatelia tieto ohne držali pod kontolou a z polí sa valil hustý biely dym.

Deň sme mali zakončiť v Grécku na poloostrove Chalkidiki. Pred nami bola ešte dlhá cesta, preto sme sa v tejto krajine zastavovali iba na čerpacích staniciach. Sofia, Blagoevgrad, Sandanski. O piatej sme sedeli na benzínke asi desať kilometrov od Gréckej hranice. Plánovali sme ubytovanie v Grécku. S vidinou, že ráno sa budeme kúpať v mori, sme presnorili "búking" a našli lacné ubytovanie v prímorskom mestečku Afytos. Podľa navigácie by sme tam mali doraziť o ôsmej večer. Natankovali sme teda posledný bulharský benzín a ponáhľali sme sa do zajednaného príbytku.

Ako rýchlo sa zmenila krajina, keď sme prišli do Bulharska, tak isto to bolo aj teraz. Prešli sme Grécke hranice. Takmer hneď začali cestu lemovať olivové háje. Plantáže olivovníkov z každej strany cesty, nasávali posledné lúče slnka.

Do Afytosu sme prišli keď už bola tma. Ubytovali sme sa v malom domčeku neďaleko pláže. No, bolo vidieť, že sme si z ponuky vybrali najlacnejšie ubytovanie, pretože chalani spali v pivnici, Katka s Michalom v kuchyni. Jediná schopná izba bola na poschodí. Tú sme okupovali my.  Až večer sme zistili, že táto izba bola plná komárov. Do rána som mala najmenej dvadsať štípancov.
Hneď po príchode sme mapovali ceny v miestnych reštauráciách. Hm, oproti lacnému Rumunsku sme ohŕňali nad Gréckym cenníkom nos. Polievka približne štyri eurá druhý chod sa zmestil do 10 €, minerálka 2 €, káva 3 € a pivo 5 €. Za rumunskými cenami sme vyronili slzičku. Boli sme radi, že v Grécku strávime iba dva dni.


5. deň Grécko Afytos

Ráno som sa zobudila doštípana a nevyspatá. Na strechu bubnovali kvapky vody. Vonku bolo hnusné daždivé počasie. Čo tu budeme robiť? Dážď nás uväznil v domčeku na niekoľko hodín. Predstava o kúpaní v mori sa rozplynula hneď, ako som na seba navliekala dlhé rifle a teplú mikinu. Na obed konečne prestalo pršať a my sme mohli lepšie preskúmať okolie.

Sezóna sa blížila ku koncu. Turistov tu bolo pomenej. Stále ešte boli otvorené malé obchodíky a stánky  so suvenírmi. Predávali tu olivové oleje, olivové drevo, olivové všetko. Len na malú chvíľu stratím Dominika z dohľadu a už kráča ku mne s kvetináčom v ruke z ktorého trčala malá oliva. Neubránila som sa smiechu. Kam to všetko napcháme? Odpoveď ma neprekvapila, do kufra predsa.

7.deň Albánsko Ksamil

Vyrážali sme o deviatej ráno. Prechádzali sme severom Grécka po diaľnici plnej malých tunelov. Cesta nebola ničím výnimočná. Typická diaľnica.

Stále konštantná rýchlosť a nič extra zaujímavé. Chceli sme byť čo najskôr v Ksamile. Po obede o 13.00 hodine sme prišli na Grécko - Albánsku hranicu. Bola to len malá búdka s colníkom vo vnútri. Na kruhovom objazde v diaľke nás vítala vejúc vo vetre albánska vlajka. Tu končila eurozóna. Zapnúť si mobilné dáta, to by bola poriadna rana pre naše peňaženky. A tak sme zostali bez internetového pripojenia.

Prvá dedinka ktorou sme prechádzali niesla názov Konispol. Boli sme na samom juhu Albánska. Z diaľnice sme skončili na niečom čo sa podobá na cestu III. triedy.

Táto polo-rozbitá akože cesta nás doviedla ku drevenej kompe, ktorou sme sa preplavili  na druhú stranu kanálu Vivari zaujímavou technikou – kompu ťahali lanom. Tu sa nachádzal albánsky národný park Butrint.

Je to veľmi známa turistická oblasť, ktorú ročne navštevuje veľa turistov. Na malom kúsku zeme sa tu nachádzajú zrúcaniny hradu, divadla, baziliky. My sme žiaľ nemali toľko času aby sme sa mohli zastaviť a pozrieť si to. Vylodili sme sa na druhom brehu, kde na nás jeden pán zakričal "Ahojte bratia". Boli to naozaj naši českí bratia, ktorí už odchádzali z Albánska. Rýchlo sme ich vyspovedali, zvedaví sme boli na ich dojmi, ktoré boli podľa nich pozitívne a to nás posmelilo. Tešili sme sa na naše zážitky v tejto nami neznámej krajine. Ksamil nebol ďaleko. Za pol hodinu sme boli na mieste. Chceli sme vidieť more. Najkratšou cestou sme zbehli k pobrežiu. Z jednej strany bola ulica plná malých penziónov a hotelov, z druhej strany bola krásna piesková pláž a more. 
Do cesty nám hneď skočil starý pán a ukazoval na svoj dvor. Ubytovanie sme ešte nemali zajednané a tak sme pristáli na jeho hru.  Chalani zostali na motorkách a baby išli zjednávať cenu. Pán nevedel po anglicky ani zaťať. Našťastie mal so sebou blok papiera a pero. Naša konverzácia vyzerala ako hra "aktivity". Snažili sme sa mu nakresliť naše požiadavky. Tri izby, tri dni a cenu. Všetko išlo hladko. Pochopili sme sa. Mali sme tri izby, dokonca na štyri dni za 150 €.

O pol piatej sme už ležali na vyhriatej pláži a chytali vytúžený bronz. To bol ten zaslúžený relax po toľkých kilometroch. Ľudí tu nebolo veľa, prázdne lehátka okupovali štvornohý havkáči. V plážovom bufete sme objavili celkom dobré "pitíčko" sódu Lemon. Citrónová nealko limonáda s kúskami dužiny. Zaplatili sme ju lejkami. Albánska mena a v prepočte na naše eurá, stála limonáda zhruba 80 centov. Pivo tu mali za euríčko a dobrú kávičku espresso za 70 centov. Ceny miešaných drinkov stáli približne okolo 5 €. My sme natrafili na lacnú domácu pálenku Raki. Jeden pohárik stál 50 centov, podľa toho to aj chutilo. Raki sa musela rýchlo vypiť, nevoňať, nevychutnávať. Proste rýchlo vypiť. Prenájom lehátka so slnečníkom nás stál 2,50 € na celý deň. Samozrejme, že my sme žiadne lehátko nepotrebovali a radšej z neho zdúchli skôr, ako nás stihol "skasírovať" domáci plavčík.

Večer sme sa prešli po nádhernom Ksamile. Reštaurácie sú tu na každom kroku. Ponúkali rôzne maškrty z mora. Chobotnice, kalamáre, ryby. Jedálniček ako v každom prímorskom mestečku. Tieto morské príšerky mali trochu vyššie ceny, ale do 8 € za hlavný chod sme sa zmestili. Na druhú stranu fastfood tu bol lacný. Hamburger s hranolkami stál približne 3 € a pizza tiež. My sme ale nemali záujem vyjedať albánske fastfoody. Ochutnali sme ich miestne špeciality.
Na stole mi pristála horúca keramická miska s Musakou. To jedlo by som opísala ako  francúzske zemiaky po albánsky. Albánci sú hrdí na svoje vína. Ochutnali sme aj my. Priniesol ho čašník v džbáne a chcel nám honosne ponalievať na dno pohára. Víno sme vypili barbarsky, aspoň sme tým pobavili čašníka. Na toto degustovanie nie som odborník. Farba, vôňa, chuť ? Bolo to biele a sladké víno. Chutilo celkom dobre a najedli sme sa tu celkom slušne. Keď prišiel účet na stôl aj cena bola primeraná. Šesť ľudí sa tu nasýtilo za 60 €. Hlavné jedlo, pitie, víno a dezert.

 

Na druhý deň sme išli preskúmať ďalšie pláže. Najkrajšia bola pláž s mólom. Na jeho konci bola lavička a krásny výhľad na ostrovy oproti. Voda tu bola plytká. Dalo sa preplávať na ostrovčeky. Za desať euro na dve hodiny sme si mohli požičať vodný bicykel, alebo dvojmiestne kanoe. Nám to prišlo veľa peňazí na tak krátky čas. Poctivo sme teda plávali na ostrovy so šnorchlom.  Na ostrovčekoch to žiaľ nevyzeralo, ako na opustenom ostrove. Smetné koše tam neboli a odpadky sa tam váľali v kríkoch. To pokazilo celý pekný dojem. V diaľke sme mohli vidieť maják a niekedy obrovskú cestovnú loď. Tá plavila turistov na neďaleký ostrov Korfu.

Večer prišiel domáci pán vypodložiť pod nohy postele dlaždičky. Takto vypodložil posetele iba chalanom na prízemí. Nechápali sme čo tým chcel domáci pán naznačiť, ale keď prišla noc, chlapci to pochopili. Vietor začínal viacej duť, more viacej šumieť. V diaľke som videla, ako žiari celá obloha. Vypol sa elektrický prúd. Celá dedina sa ponorila do tmy. Iba občas osvetlil budovy blesk na oblohe. Za pol hodinu prišla búrka aj do Ksamilu.  Blesky plieskali, hromy udierali, more besnelo, spať sa nedalo. Čakali sme v tme čo príde. Smršť trvala do druhej hodiny rána. Žiadne škody neboli, ani na postele nenatieklo. Našťastie. 


10.deň Blue Eye a Gjirokastër

Ráno sme jedávali párky s kečupom. Bol to náš raňajší rituál. Pomaličky sme sa rozhýbali a vyrazili na sever Albánska. Zastavili sme až na poľnej ceste ku prameňu Blue Eye. Na štýl Jánošíka, ktorý bohatým bral a chudobným dával, nás ozbíjali dvaja páni. Pokiaľ chceme pokračovať ďalej k prameňu musíme zaplatiť euro za každú motorku. Pokračovali sme po nespevnenej ceste asi kilometer. Tu sme odstavili motorky na veľkom parkovisku. Bolo tu veľa áut, autobusov, dokonca aj expedičné vozy. A boli tu aj chlpatí kamoši na štyroch nohách. 

Prameň vyzeral úžasne. Sýta modrozelená voda, ktorá vyvierala niekde z hlbín zeme. Tak krásne sfarbenie prameňa som ešte nikde nevidela.

Keď sme odchádzali od prameňa vyprevádzal nás dážď. Rýchlo sme na seba navliekli tie naše motoskafandre., ale po pár minútach jazdy sme museli aj tak zastaviť na čerpacej stanici a schovať sa pred prudkým dažďom.

Nemohli sme si tu dať ani horúci čaj, alebo kávu,nefungovala elektrika. Prečkali sme prehánku v bezpečí a mohli sme pokračovať ďalej na Gjirokastër. Prechádzali sme dedinkami v horách. Bolo zaujímave sledovať zdevastovanú krajinu na vôkol. Žeby vojna, konflikt ? Zo sedla motorky som videla zničené budovy, ktoré boli na pol obývané. Zničené fabriky. Cestu lemovali malé nenápadné vojenské bunkre. Zo zeme trčali iba malé okienka a strecha. Boli pozdĺž celej cesty. Dokonca aj v dedinách.  Cestu som si krátila ich hľadaním a počítaním. Pri čísle tridsať ma táto hra omrzela. 

Takto to pokračovalo niekoľko kilometrov až sme dorazili do mesta Gjirokastër. Nad mestom sa vypínala mohutná hodinová veža hradu. Ten hrad bol impozantný. Nenechali sme si ujsť príležitosť pozrieť si ho z blízka.

Kráčali sme mu v ústrety cez námestie. Vstupné stálo 7 €. Vnútorné časti hradu boli obrovské priestory plné starej vojenskej techniky. Na nádvorí bol postavený veľký amfiteáter. Ostala po ňom masívna konštrukcia.

Z hradieb bol nádherný výhľad na celé mesto. Dalo by sa tu prechádzať ešte dlho, ale blížili sa ku nám ťažké mraky a my sme sa báli, že opäť zmokneme. Rýchla prehliadka hradu za hodinu skončila a my sme sadli na tie naše mašiny a utekali pred búrkou.

Na internete sme si pozreli ďalšie ubytovanie na severe Albánska. Shëngjin je turistická destinácia s krásnou plážou. Od nás bolo vzdialené štyri hodiny. Keď si pohneme prídeme tam pred večerom. A tak aj bolo. Do mestečka sme prišli so zapadajúcim slnkom.

 Turistická sezóna sa končila. .Slnečníky na pláži už boli zbalené. Penzióny a hotely vyprevádzali posledných turistov. Trochu sme mali problém nájsť ešte otvorený a nie zazimovaný hotel, ale podarilo sa. Malý hotel s výhľadom na more stál 40 € na noc pre šiestich ľudí. Super ceny, skonštatovali sme. Keď sme sa ubytovali a vyložili veci z kufrov bola už tma. Zasadli sme do reštaurácie, ktorá bola na prízemí a vychutnávali si pivko Tirana.


11. deň Čierna Hora a Baška Voda

Ráno sme si s Domčom privstali. Aby sme preskúmali okolie, skôr ako odídeme. Pláže boli takmer vyľudnené.

Nad nami poletovalo iba zopár čajok, pobehovalo zopár bežcov. Pláž bola posiata malými mušľami, ktoré vyplavilo more. Občas vyplavilo aj riasy a nejaké tie plastové fľašky. No, už bolo po sezóne, nikto ich nezbieral.

Vrátili sme sa do hotela a dali si raňajky. Domáci pán ešte utekal do obchodu kúpiť vajíčka a chleba, aby nám mohol spraviť omeletu. S kávičkami a šiestimi omeletkami sme platili 10 €. Jooooj, ako sa mi tu páčilo. Lacné ubytovanie, lacné jedlo, aj nám bolo ľúto opustiť túto lacnú zem.

Za hodinu sme prechádzali Albánske hranice. Čierna Hora nás privítala granátovými jablkami a figami, ktoré pretŕčali spoza plotov. Na obed sme sa zastavili v reštaurácií vedľa cesty. Mali sme z nej krásny výhľad na ostrov Svätého Štefana. Tak isto ako v Albánsku aj tu sa stavali obrovské hotely a rezorty. V niektorých sa už bývalo na prízemí a v prvých podlažiach, iné zívali prázdnotou.

Pôvodný plán bol taký že prespíme v Dubrovníku. Tam sme aj oficiálne prišli. No keď sme pozreli ceny ubytovania, nechcelo sa nám tam zostať ani minútu. Zvykli sme si na lacné ceny. A teraz prišla chorvátska realita. Rozčarovaní sme sadli na motorky v domnení, že Dubrovník je predražený a upaľovali viac na sever. Ceny tam budú snáď ľudovejšie. Bola už tma keď sme prišli do mestečka Baška Voda. Tu sme našli apartmán pre nás všetkých za 60 €. To už bola prijateľnejšia cena. Hladní a smädní sme večer hľadali reštauráciu.  Natrafili sme na vinný bar a reštauráciu. Fúha, toto asi nie je nič pre nás. Pomysleli sem si keď okolo nás sedeli páni v košeliach a dámy v šatičkách. V prstoch si točili pohár s vínom a privoniavali. Hlad zvíťazil. Barman v košeli s motýlikom nás usadil ku stolu. Dali sme si nejaké morský príšerky, ligne na žaru a steaky.  Najedli sme sa snobsky a potom aj snobsky zaplatili 120 €. Pri stole sme prebrali myšlienku, že ráno pôjdeme na starý známy ostrov Rab. Boli sme tam na motorkách pred dvoma rokmi, a tak v nádeji, že nás milá pani Sandra znovu rada uvidí, sme si pobalili veci a ráno sme vyrazili na cestu.

12.deň Ostrov Rab

Cesta sa tiahla pozdĺž pobrežia. Dva roky dozadu sme sa po nej prehnali do Zadaru na ambasádu, keď sme s Marekom stratili doklady. Cesta opäť nesklamala.

Vlnila sa pozdĺž pobrežia. Preháňalo sa tu veľa motorkárov a ani sa im nečudujem. Krásny asfalt, samé zákruty a parádny výhľad na more. O druhej hodine poobede sme už čakali na kompu, ktorá nás preplaví na ostrov.

A to sme si mysleli, že v Albánsku je koniec sezóny, tak tu bola naozaj ukončená. Je to celkom  zaujímavé ubytovať sa v tomto hluchom období v turistickej destinácií. Prišli sme k penziónu Sandra. Zavreté okenice a kopa popadaných figových listov pred domom boli zlé znamenie. Susedia nás informovali, že pani už odišla do Švajčiarska a penzión zazimovala. Opýtali sme sa suseda, či nás neubytuje. Sršala z neho neochota. Pravdepodobne sa mu už nechcelo ubytovať posledných hostí a tak nám povedal cenu na jednu noc z ktorej sa nám pretočil ciferník, 150 €. Otočili sme sa na päte a išli pohľadať niečo "normálne". Na internete sme dlho hľadali otvorený penzión, alebo apartmán, keď sme prišli na adresu mali zatvorené. V ďalšom penzióne nás chceli tiež ošmeknúť. 150 € nám prišlo veľa na Chorvátsko a to iba na jeden deň. Za tie prachy sme v Albánsku spali 4 dni. Začali sme strácať nádej. Šťastie sa na nás predsa usmialo. Našiel sa jeden apartmán na prízemí pre nás. Majiteľ bol tak korektný, že bral ohľad na fakt, že bol koniec sezóny a k tomu prispôsobil aj cenu, 60 €. Odľahlo nám, že túto noc nebudeme bezdomovcami. Zložili sme sa na terase a vydýchli si.

Večer sme išli prejsť staré známe pláže a bufety. Zavreté, zavreté, zavreté, pláž plná. Loďku ktorú sme si chceli požičať, už spala pod plachtou. Sadli sme si teda do prázdnej reštaurácie. V sezóne tu musí byť parádny nátresk. Veľký vonkajší gril a priestory prezrádzali, že sa tu stravuje veľa turistov. Dnes sme tu sedeli sami. Objednali sme to typcké chorvátske "na žaru" s Karlovačkom. Účet 110 €. Tak oproti včerajšej luxusnej reštaurácií to nebol veľký rozdiel.

Na druhý deň sme sa chceli trochu vyčvachtať v mori. Zaplatili sme si ešte jednu noc. S osuškou pod pazuchou sme kráčali medzi ulice. Plán bol nasledovný. Stráviť pol dňa na pláži. Keď sme dorazili na miesto  pláž bola prázdna. Dokonca ani bufet nebol otvorený, nikde živej duše. Roztiahli sme si uteráčiky a užívali si tú prázdnotu a to božské ticho. Keď som vstúpila do mora, rýchlo som pochopila prečo tu nebolo živej duše. Bolo studené. Tak, tu je sezóna definitívne na konci. Z kúpania sme veľmi rýchlo upustili aj keď nám nad hlavou svietilo slniečko. Sadli sme na motorky a išli preskúmať hlavné mesto tohto ostrova.

Mesto Rab. Pekné prímorské mestečko. úzke uličky ktoré lemovali biele kamenné domčeky s červenými strechami. Po stenách sa šplhal brečtan. Z niektorých okien viseli krásne červené a ružové muškáty. Pofotili sme si zaujímavo vyzerajúce kostolíky a zasadli na námestie do chládku starých múrov.

Na druhý deň sa malo podľa predpovede pokaziť počasie. Nemalo by zmysel, zostať tu o deň naviac. Rozhodli sme, že naše putovanie ukončíme a pôjdeme domov. Cestu z ostrova na Slovensko dobre poznáme. Za jeden deň to stihneme ľavou zadnou...


Tak takto skončilo naše putovanie po Balkáne. Prešli sem približne 4200 kilometrov po diaľnici po cestách prvej, druhej aj tretej triedy. Navštívili sme 8 krajín a každá z nich sa pre mňa vyznačovala niečím špeciálnym, čo som si stihla všimnúť zo sedadla motorky. Rumunsko túlavými psami a senom  v každom dvore, Bulharsko vypálenou trávou, Grécko olivovými hájmi, Albánsko vojenskými bunkrami, ktoré lemovali cestu. Čierna hora granátovými jablkami a figami, Bosna bola čistá diaľnica a Chorvátsko má to svoje "všetko na žaru s hranolkami" Pri jazde autom by som polovicu kilometrov pravdepodobne prespala. Nevnímala by som prírodu okolo, život, dedinky a mestá cez ktoré sme prechádzali. Zo sedla motorky to bolo úplne iné. Vnímali sme všetko navôkol. Od každej jednej jamy na ceste po rôzne vône a zápachy, ktoré sme cítili, keď sme prechádzali pre nás vtedy neznámou krajinou.  Na tej motorke sme si to užili viac...

PS : Kto nečítal začiatok príbehu z Rumunska nájde ho tu ...https://saskauhlarova.blog.sme.sk/c/518338/napriec-rumunskom-po-najkrajsich-cestach-sveta-transfagarasan-a-transalpina.html

Saška Uhlárová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Každý líder strany by mal byť po voľbách minister, hovorí Truban. Na čom sa zhodne opozícia?

V Luna bare v Bratislave sa konala prvá predvolebná diskusia denníka SME.

Zničenú bytovku budú rozoberať postupne, špeciálnou technikou

Vzhľadom na nezvestnú ženu zvolili najhumánnejší postup.

Ministerka zdravotníctva Kalavská podá demisiu

Informovala o tom hovorkyňa ministerstva.


Už ste čítali?